V nedeľu 21. júna 2026 o 16.00 mal v Kulturparku JOJ Cinema svoju festivalovú projekciu v Medzinárodnej súťaži filmov zo strednej a východnej Európy o Modrého anjela slovensko-maďarský celovečerný dokumentárny film Dcéra môjho otca (pôvodný titul Apám lánya). Sedemdesiatsedemminútová snímka slovenskej režisérky maďarskej národnosti Ley Podhradskej sa zrodila z jej osobného pátrania po nevlastnej sestre, o ktorej sa po dvadsiatich siedmich rokoch dozvedela, že je nažive. Premiéra v Košiciach bola prvým uvedením filmu pred slovensky hovoriacim publikom. Úvod a diskusiu k filmu sprevádzala režisérka spolu s kameramanom Krisztiánom Ollárim.
Pre Leu Podhradskú sa film začal úplne osobne. „Pred ôsmimi rokmi som zistila, že moja nevlastná sestra je nažive — a rozhodla som sa ju nájsť. Spočiatku som vôbec nechcela točiť žiadny film, lebo nikto nechce dať svoju vlastnú rodinu pred verejnosť. Ale postupne som zistila toľko maličkostí, že som mala pocit, že nejde len o mňa a o moju rodinu — že je tam niečo väčšie,“ vysvetlila režisérka. Pri pátraní oslovila množstvo rodinných príbuzných a každý jej o stratenej sestre rozprával niečo iné. „Mala som pocit, že síce hovoríme o jednej osobe, ale počúvam o desiatich rôznych sestrách. Tá pestrosť postáv ma ako filmárku doviedla k tomu, že som povedala — možno z toho môže byť film,“ dodala.
Pre režisérku, sestru aj členku rodiny v jednej osobe bola výroba filmu hľadaním rovnováhy. „Hráte tri roly naraz: ste režisérka, ste sestra človeka, ktorého hľadáte, a ste aj členka rodiny. To, čo je dobré pre sestru, nemusí byť dobré pre režisérku — a naopak. Najťažšie bolo rozhodnúť sa, čo z toho, čo som našla, vôbec neukázať. Nájsť niekoho po 27 rokoch znamenalo vodopád príbehov, často veľmi nepríjemných a tragických. Musela som postaviť hranicu: toto môžem divákovi ponúknuť, toto už nie. Verím, že diváci nie sú hlúpi a niekedy mlčanie nesie viac významu než slová,“ povedala Podhradská.
Vo filme má svoje vlastné miesto aj detská fantázia Podhradskej. „Ja som si ako dieťa predstavovala, že žije. Predstavovala som si ju pri mori, v krásnych šatách, na vysokých opätkoch, v žltom dome — a okolo neho vždy nejaký malý modrý vtáčik. Túto moju vlastnú verziu prinášame do filmu prostredníctvom animácie,“ priblížila režisérka. Ostatným členom rodiny dala vo filme priestor, aby hovorili sami za seba. „Bolo pre mňa dôležité, aby nikto, kto sa na filme zúčastnil, nikdy neoľutoval, že bol jeho súčasťou. A niekedy je silnejšie nechať ľudí jednoducho sedieť v ich vlastnom bezpečnom prostredí, než pridávať ďalšiu filmovú vrstvu archívu či animácie,“ doplnila.
Pri tvorbe mala Podhradská obavu, že príbeh je príliš osobný a divák sa s ním nestotožní. Tú obavu rozptýlila prvá projekcia v Budapešti pred troma stovkami divákov. „Po projekcii bola diskusia. Sála bola úplne v tme, ja som čakala otázky o filme — a namiesto toho ľudia vstávali a v tme začali rozprávať svoje vlastné rodinné príbehy. Jedna pani vyše štvrť hodiny rozprávala a plakala. Bolo to ako verejné rodinné konštelačné stretnutie — len pre tristo ľudí. Vtedy som pochopila, že film vôbec nie je o mne ani o mojej sestre — je o všeobecnejšom probléme tabu a o tom, ako veci v rodinách jednoducho prijímame, namiesto toho, aby sme sa pýtali,“ zhrnula. V konkrétnej rodine sa však po filme nezmenilo nič — Podhradská priznáva: „Mala som očakávania, že po dvadsiatich siedmich rokoch konečne otvoríme rozhovor. Pravda je, že všetko pokračuje, ako bolo: kto ju podporoval, podporuje ju, a kto bol proti, ostáva proti.“
Slovenská festivalová projekcia bola pre ňu prvým stretnutím so slovensky hovoriacim publikom. „Vždy ma zaujímalo, ako bude film prijatý mimo maďarsky hovoriaceho prostredia. Pochádzame z rovnakého kultúrneho sveta, ale hovoríme rôznymi jazykmi. Film je založený na rozprávaní a divák musí čítať titulky. Som zvedavá, ako sa to bude počúvať doma,“povedala Lea Podhradská.
Po náročnej osobnej snímke našla Podhradská v hlave odpočinok v inom žánri. „Po tomto filme potrebujem veľa zábavy. Rozhodla som sa, že môj ďalší projekt bude komédia — milujem absurdné komédie. Pred rokom som narazila na legendu z jednej maďarskej dediny neďaleko Bratislavy, ktorá ma fascinovala a nedala mi spávať. Bude to hraný film s vlastnými postavami, konfliktom a dramaturgiou,“ prezradila režisérka.
Kameraman Krisztián Ollári pripravil pre film Dcéra môjho otca výtvarnú stratégiu na pomedzí dokumentu a inscenovanej fotografie. „Dá sa povedať, že je to hybridný dokument — nie klasický, kde chodíme za protagonistom a natáčame, čo robí. Obsahuje veľa fotograficky nastavených scén, lebo sme chceli, aby vizuál pripomínal starší fotoalbum, v ktorom si divák listuje a cez ktorý sa môže vrátiť do tej rodiny,“ povedal.
Spojenie dokumentárneho záberu, animácie a rodinného archívu vyžadovalo špecifický prístup. „Pracovali sme s archívmi, ale aj s VHS kamerami, na ktorých sme nakrúcali sami — nebol to archív, hrali sme sa naň. Niektoré zábery sa potom aj animovali; hlavnú animáciu robil animátor, ktorý vizuál prepájal s natočenými zábermi,“ vysvetlil Ollári.
Najnáročnejšou súčasťou nakrúcania nebola pre Ollárího vizuálna stránka, ale prístup k rodine. „Na začiatku sme si s režisérkou povedali, že nechceme talking heads — samozrejme, úplne sme sa im nevyhli, je ich vo filme okolo štyridsať či päťdesiat, vyžiadalo si to samotný príbeh. Pre mňa ako kameramana ale najťažšia nebola vizuálna hra, ale skôr psychologická: dostať sa do tej rodiny tak, aby necítili, že je tam niekto s kamerou v pozadí. Už počas rešerše som sa snažil zaradiť tak, aby ma vnímali skôr ako kamaráta než ako kameramana,“ povedal.
Pred slovenskou projekciou mal Ollári zmiešané pocity. „Som zvedavý, aké budú reakcie slovenského publika, keď už vieme, ako reagovali v Maďarsku. Pri filme s veľkým podielom hovoreného slova a titulkov je jazyk svojou vlastnou bariérou — uvidíme, ako sa s tým slovensky hovoriace publikum stotožní,“ doplnil Krisztián Ollári.
Reprízna festivalová projekcia filmu Dcéra môjho otca sa uskutoční v stredu 24. júna o 11.00 v Kine Veritas. Kompletný program 32. ročníka IFF Art Film Košice (19. – 25. júna 2026), vrátane Medzinárodnej súťaže filmov zo strednej a východnej Európy, nájdu návštevníci na stránke aff.cinepass.sk.
32. ročník IFF ART FILM sa uskutoční vďaka podpore:
Organizátor: ART FILM FEST s.r.o.
Spoluorganizátori: Mesto Košice, K13 – Košické kultúrne centrá, Visit Košice, ART FILM FEST, n.o.
Festival finančne podporil: Audiovizuálny fond
Projekt bol spolufinancovaný Košickým samosprávnym krajom z programu Terra Incognita
Hlavní partneri: CODES Brand House, H2O FUND SICAV, Fors – stav
Automotive partner: AUTO-VALAS
Oficiálny hotel: Hotel Yasmin
Hlavní mediálni partneri: TV JOJ, Pravda, Eurotelevízia
Reklamní partneri: U. S. Steel Košice, ANTIK Telecom, Kino Úsmev, LOKO TRANS Media, CORE Labs, Technická univerzita v Košiciach
Technologickí partneri: NOV, ZEBRA, Deutsche Telekom Systems Solutions Slovakia, DELTA OnLine, ARICOMA, Datacomp
Oficiálni dodávatelia: DKC Veritas, PLOOM, DOMOS SLOVAKIA, Reštaurácia Contessa, Natura, Kinley, Budweiser Budvar, Julius Meinl
Oficiálne víno: KubBo Select, Ostrožovič
Mediálni partneri: JOJ play, JOJ 24, Film Europe Media Company, Rádio KOŠICE, Aktuality.sk, Forbes, Startitup.sk, Korzár, Slovenka, SITA, TASR, Mediaboard, AHOJ TV, See & Go, BigMedia, Kino Sterio, Košice City Guide, Košice V Skratke, MOJAkultura.sk, Česko-Slovenská filmová databáze – ČSFD, Filmsk.sk, diva.sk, koktejl.sk, zenskyweb.sk, Naše Košice
Partneri: JOJ Cinema, Jojko, Slovenský filmový ústav, WITKOWITZ SLOVAKIA, DDDental, CK TUI ReiseCenter Slovensko, Wallonie-Bruxelles International.be, Taper, ECO Technologies, Aupark Shopping Center Košice, Dopravný podnik mesta Košice, Letisko Košice, YumEarth, Rent2Eat, CPK Transport, iWish.sk, Kvety Garomi, Hair Factory Košice, Face up! Studio by Michaela Petroci, Panta Rhei, ARTFORUM, LOCAL NOMAD, Východoslovenské múzeum v Košiciach, MIHYRING
Gastronomickí partneri: Pub u Kohúta, OhniskO Fire Dining&Brew Bar, MAIKO SUSHI, Kaviareň Slávia, El Nacional, Tabačka Kulturfabrik, Casa Trade – Casablanca cafe, La Hacienda, Red Velvet Cake Bar, Macarons Košice, Savour Patisserie
