Martin Štrba, jeden z najvýznamnejších slovenských kameramanov súčasnosti, si v rámci 31. ročníka IFF Art Film v Košiciach prevezme ocenenie Zlatá kamera za výnimočný umelecký prínos v slovenskej kinematografii. V súvislosti s týmto ocenením sa v programe festivalu objavilo viacero významných slovenských filmov, na ktorých sa Štrba podieľal ako kameraman. Jedným z nich je aj legendárny slovenský film Záhrada (1995), ktorý na IFF Art Film osobne prišli uviesť režisér Martin Šulík a scenárista Marek Leščák. O spomienkach na vznik Záhrady sa porozprávali s hovorcom festivalu Jurajom Čurným. Okrem toho bude mať Martin Štrba 25. júna Masterclass na tému Kamera v slovenskom a českom filme (13:00, Galéria Kulturpark Alfa).
Aké miesto má film Záhrada vo vašom profesijnom a možno aj osobnom živote?
Martin Šulík: Viete, bol to môj tretí film a tie prvé dva sa pohrávali s jednoduchou formou. Snažil som sa ich natočiť s čo najmenej zábermi, v čo najjednoduchších kompozíciách, aj rozprávanie bolo jednoduché. Pri Záhrade som sa rozhodol vyskúšať natočiť film, ktorý by bol trochu živší a v ktorom by sa objavilo viac humoru než v tých predchádzajúcich. Keď sme to začali písať s Marekom a neskôr, keď sa pridal aj Ondrej Šulaj, snažili sme sa, aby film bol v niečom zábavný. Napríklad, keď sme písali úvodnú sekvenciu, kde Jakub prichádza do záhrady, rozhodli sme sa to natočiť ako grotesku. Veľmi sa nám páčili grotesky a keď skleník na hrdinu padne, ale zároveň nepadne, že ostane stáť – to je vlastne pocta Haroldovi Lloydovi, na ktorého padne dom a on zostane stáť. Z tohto hľadiska to bol film, keď som sa učil nakrúcať filmy a mal som pocit, že som nakrútil niečo aspoň približne tak, ako som chcel.
Marek Leščák: Martin bol môj učiteľ na škole a predtým sme spolu napísali scenár a jedna postava, Elena, sa dostala z neho do Záhrady. Pre mňa to bol prvý film, ktorý sa zrealizoval, a potom sme spolupracovali aj na ďalších. A zároveň to bol hneď úspech, čo znamenalo veľmi razantný vstup do života. Teším sa, že tá spolupráca pokračuje a stále spolupracujeme. Je to zvláštne v tom, prečo tento film tak zarezonoval. Vznikol v dobe, ktorá bola veľmi krkolomná – diali sa v politike aj spoločnosti veľké zmeny. Keď sme sa snažili nájsť námet, ktorý by ich zachytil, zistili sme, že všetko rýchlo zostarne. Potom sme si porozprávali príbeh človeka, ktorý hľadá cestu úniku zo sveta a nanovo si definuje vzťahy a hodnoty. Mám pocit, že to oslovilo ľudí, pretože aj oni potrebovali vnútorný únik, upokojenie a zamyslenie.
Ako ste sa rozhodli obsadiť jednotlivé roly? Takmer všetci herci v hlavných úlohách majú svoje legendárne postavy, a to platí aj pre epizódne roly.
Martin Šulík: Keď sme písali scenár, nemali sme konkrétnu predstavu o tom, kto bude hrať jednotlivé postavy, a dosť dlho sme nad tým rozmýšľali. Zaujímavé bolo, že sme nerobili castingy, ale stretávali sme sa s ľuďmi. Prvým obsadeným bol Roman Luknár a dlho sme nevedeli nájsť dievča, ktoré by stvárnilo Pannu Zázračnicu. Keď sme chodili písať aj k Ondrejovi Šulajovi, vždy tam behala Zuzana, ktorá mala vtedy šestnásť – sedemnásť rokov a začala študovať na ŠUP-ke (pozn. Škola umeleckého priemyslu). Keď sme už boli úplne bezradní, spýtal som sa jej, a ona povedala, že jej je to jedno, že to bude hrať. Tá spontánnosť a prirodzenosť, ktorú mala vtedy ako neškolená herečka, sa ukázali ako prínos. Čo sa týka ostatných postáv, veľmi sa mi páči, čo hrá Ján Melkovič – Svätého Benedikta, Jeana-Jacquesa Rousseaua hrá Stanislav Štepka a Ferko Kovár hrá Wittgensteina. Tam sme napísali do scenára, že Wittgenstein sa rozbehne a preskočí plot, a v tom zábere, keď preskakuje plot, ho hrá ako dablér skokan do výšky a pomohli sme mu trampolínou (smiech). Vtedy sa muselo veľa vecí vymýšľať priamo na pľaci. Neexistovala elektronická postprodukcia, respektíve existovala už v roku 1994, ale nie v Československu, a v podstate všetko, čo sa vo filme udeje, sa urobilo na pľaci. Dokonca aj záverečná levitácia bola urobená silou vôle (smiech). Aj pád z rebríka – všetky veci boli urobené prakticky. Mali sme šťastie, že bol dobrý štáb a natáčalo sa to na Myjave, kde sme bývali mesiac. Vzniklo tam zvláštne spoločenstvo ľudí, ktorí sa na filme podieľali veľmi intenzívne. Dokonca by som povedal, že sa prestali rozlišovať profesie a všetkým záležalo na tom filme. A všetci, ktorí sú v titulkoch, naozaj intenzívne pracovali a je v tom kus aj ich života a nápadov. Na tie filmy bolo viac času tým, že sme boli mladší. Nie je to vec spoločenského zriadenia, je to vec veku. Čím ste starší, tým máte viac iných povinností, rodiny, ale tá intenzita bola vtedy strašne silná.
Film uvádzame aj v rámci sekcie venovanej laureátom honorárnych cien festivalu; v tomto prípade ide o Zlatú kameru, ktorú získal Martin Štrba. Martin Štrba bol kameramanom nielen tohto filmu, ale s výnimkou jedného aj všetkých vašich celovečerných filmov. Ako vzniklo vaše profesijné, a predpokladám, že aj osobné prepojenie?
Martin Šulík: My sme s Martinom neštudovali spolu, pretože Martin študoval na FAMU a bol súčasťou skupiny slovenských fotografov, ktorá sa volala nejako ako slovenská nová vlna. On síce nebol fotograf, ale kameraman, a keď som sa chystal točiť svoj prvý film, chcel som, aby ho robil niekto z tejto skupiny. Dovtedy som točil s kameramanom Alojzom Hanúskom — to bol ten kameraman, čo točil s Dušanom Hanákom Obrazy starého sveta alebo neskôr Papierové hlavy. Ja som však chcel, aby ten film natočil niekto generačne bližší ku mne, kto by možno zachytil niečo iné, z trochu iného pohľadu, než bolo dovtedy na Slovensku zvykom. Tak sme sa stretli s Martinom a dohodli sme sa, že to budeme natáčať v štýle jeho fotografií — v tom, ako on fotografoval: spojenie človeka a prírody, veľa vecí je spravených veľmi podobným spôsobom, aj keď ide o farebný film a Martinove fotografie sú čiernobiele.
Nejako sme si porozumeli, aj preto, že sme mnohé veci podobne cítili, ale na druhej strane je Martin odlišný ako ja. S ním je možný dialóg, pretože nie vždy so všetkým súhlasí a nie vždy všetko vidí tak ako ja — každý máme iný pohľad. Sme priatelia, a tak sa to pre mňa stalo tvorivým riešením: to, čo Martin ponúka a ako spolu pracujeme, je pre mňa príjemná tvorivá práca na filme. Zistil som, že keď majú ľudia úplne rovnaké cítenie, je to ako keď kopete loptu do steny — ako ju kopnete, tak sa vám vráti. Martin, po tých rokoch, čo spolu robíme, pracuje aj s mnohými inými režisérmi, má úplne iné skúsenosti, používa iné technológie. V neskorších filmoch napríklad už dlho pracoval s digitálnym filmom, napríklad s Vladimírom Michálkom v Prahe, a potom sme spolu robili Klíč k určování trpaslíků (2002). Priniesol do našej spolupráce úplne novú skúsenosť. Ja tiež nerobím všetky filmy s Martinom — dokumenty robím s Richardom Krivdom, alebo Cigána (2011) sme robili s Martinom Šecom. Tá práca s inými ľuďmi je veľmi osviežujúca, pretože tak získavam aj nové skúsenosti.
Marek Leščák: Ja by som len doplnil, že prakticky po Záhrade bola slovenská kinematografia, dá sa povedať, zdecimovaná, zničená. Martin bol jedným z tých ľudí, ktorí, ak sa chceli realizovať, odišli do Čiech. Nebol jediný, bola to veľká skupina tvorcov, ktorí si tam hľadali uplatnenie. Ale keď sa niečo robilo na Slovensku, tak prirodzene spolupracoval.
No vy v úvodzovkách sa vo veľkej väčšine spoliehate na tých istých spolupracovníkov — je to preto, lebo už viete, ako budete na seba reagovať, čo môže kto od koho čakať? Vladimír Godár, koniec koncov producent Rudolf Biermann?
Martin Šulík: Asi áno, ale dôležité je aj to, že tie témy sú v podstate nejakým spôsobom príbuzné. Myslím si, že každý z nás má isté limity a možno, keby som robil iný typ filmov, robil by som ich aj s inými ľuďmi. Lebo zhodou okolností tie témy, ktoré točím, sa nejakým spôsobom týchto ľudí dotýkajú. Dokonca, tým, že sme priatelia a žijeme ten život pomerne kontaktne, prežívame aj podobné príbehy a často sa v tých filmoch objavuje skúsenosť moja, Marekova, Dušekova, ale aj tých ľudí okolo nás. Neviem, je to také zvláštne. Niekedy som si aj hovoril, že by bolo dobré ten štáb zmeniť; párkrát som to skúsil — urobil som, ja neviem, reklamy s iným štábom — a pochopil som, že predsa len, keď robíme film napríklad s Martinom Štrbom, Ferom Liptákom alebo Katkou Holou, tá komunikácia funguje aj bez slov. Vlastne si nemusíme vysvetľovať tie základné veci.
Čo chystáte? Či už spolu, možno aj s niekým iným, kto v najbližšej budúcnosti, či už po stránke scenáristickej, režijnej?
Marek Leščák: Pripravujeme jeden hraný film. Snažíme sa napísať druhú verziu scenára a uvidíme čo bude.
Martin Šulík: Je to čoraz ťažšie, lebo máme strašne málo času na to a naozaj, obidvaja učíme na vysokej škole a stretnúť sa dva týždne za sebou, to je už normálne veľké umenie.
V úvode filmu, zaznelo že vaši študenti si vyžiadali Záhradu, že si ju chcú pozrieť, či nie? Študenti filmu sú inej generácie. Ako oni vnímajú tento film?
Marek Leščák: My sme boli sami zvedaví. Mohli to začať pozerať, mohli to odsedieť z povinnosti a zhodnotiť, že to nebol dobrý nápad. Ale tie reakcie boli veľmi živé, a akoby ich to oslovilo. A tým, že aj tie témy, ktoré sa tam preberajú, aj ten jazyk im neprišli staré. To nás prekvapilo a diskusia bola veľmi živá. Hovorím, že mal som z toho mierne obavy, lebo predsa len je to tridsaťročný film, ale asi im to niečo dalo.
Martin Šulík: Zaujímavé bolo, že veľa otázok smerovalo aj k inej technológii výroby filmu, k inej spoločenskej situácii, v ktorej ten film vznikal. Tí študenti boli hlavne z katedry strihu a zaujímali ich veci, ktoré neboli spojené len s filmom. Lebo výroba filmu sa za tých tridsať rokov absolútne zmenila. To, ako vznikal film pred tridsiatimi rokmi a ako vzniká dnes, je niečo úplne odlišné — inak sa používa kamera, zvuk, je oveľa viac možností. Digitál posunul kinematografiu v niečom dopredu, pretože zdemokratizoval natáčanie. Dnes sa omnoho viac ľudí dostane k tomu, že môže natočiť film. Napríklad, keď sa bavíme o mladých ľuďoch, ja pozerám práce, ktoré posielajú na prijímacie skúšky, a oni už majú rozprávanie obrazom, filmom, hlboko v DNA. Naša kultúra je obrazová kultúra a pozerajú veľa filmov. Čiže diskusia s mladými ľuďmi bola naozaj aj o tom, ako sa zmenil svet. Mali tam dvoch dinosaurov — ja som bol úplný dinosaurus, Marek je mladý dinosaurus — ale mohli sme sa rozprávať o tom, ako sa to odvtedy vyvinulo.
31. ročník IFF ART FILM sa uskutoční vďaka podpore:
Organizátor: ART FILM FEST s.r.o.;
Spoluorganizátori: Mesto Košice, K13 – Košické kultúrne centrá, Visit Košice, ART FILM FEST, n.o., LGM, s.r.o., FORLIVE;
Festival finančne podporili: Audiovizuálny fond a Nadácia SPP
Festival je spolufinancovaný Košickým samosprávnym krajom z programu Terra Incognita;
Hlavní partneri: národná lotériová spoločnosť TIPOS, Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s., CODES Brand House;
Hlavní mediálni partneri: TV JOJ, Pravda, Eurotelevízia;
Automotive partner: Moris Slovakia
Reklamní partneri: Best Press, U. S. Steel Košice, ANTIK telecom, Kino Úsmev, LOKO TRANS Media, CORE Labs, Technická univerzita v Košiciach, Northstar Communication;
Technologickí partneri: NOV, ZEBRA, Deutsche Telekom Systems Solutions Slovakia, T4H, LEDGO, DELTA OnLine, ARICOMA, TelekomCLOUD;
Oficiálni dodávatelia: DKC Veritas, Kaviareň Slávia, PLOOM, Krušovice BOHÉM, pramenitá voda Lucka, DOMOS SLOVAKIA, Reštaurácia Contessa, Aupark Shopping Center Košice, Pierre Baguette, Julius Meinl, Red Fox Golf Club; Oficiálne víno: Kubbo Select a Ostrožovič;
Mediálni partneri: JOJ play, JOJ 24, Film Europe, Rádio KOŠICE, Aktuality.sk, Forbes, Startitup.sk, Korzár, Slovenka, SITA, TASR, Mediaboard, See & Go, Česko-Slovenská filmová databáze – ČSFD, BigMedia, Košice City Guide, Košice v skratke, Film.sk, diva.sk, koktejl.sk, zenskyweb.sk, MOJAkultúra, kino Sterio, Dopravný podnik mesta Košice, AHOJ TV;
Partneri: JOJ Cinema, Jojko, Veľvyslanectvo Indie v Bratislave, Carmeuse Slovakia, DDDental, TINY Houses, ECO Technologies, Letisko Košice, Local Nomad Tours, Slovenský filmový ústav, Taper, YumEarth, Puella vône, Kvety Garomi, čLOVEčina hra, Rakúske kultúrne fórum, TESCO Store SK, CPK Transport, Tabačka Kulturfabrik, King Media, Východoslovenské múzeum v Košiciach, Letní filmová škola, KPK Reklama, MIHYRING, Zoberma taxi, Hair Factory Košice, Velvyslanectví České republiky v Bratislavě;
Gastronomickí partneri: Pub u Kohúta, El Nacional, OhniskO Fire Dining&Brew Bar, Maiko Sushi, Macarons Košice, šum vináreň, Café de Paris, Casa Trade – Casablanca cafe, TATRATEA, Moritz Eis;
