Slovenská kinematografia prišla začiatkom mája 2012 o významnú osobnosť. Vo veku nedožitých 87 rokov zomrel v Bratislave kameraman Tibor Biath. Nositeľ tohtoročnej národnej filmovej ceny Slnko v sieti získal v roku 2005 cenu Medzinárodného filmového festivalu Art Film Fest – Zlatá kamera. V tom istom roku s ním viceprezident festivalu a režisér Peter Hledík nakrútil televízny dokument o jeho práci pod názvom Celky a detaily Tibora Biatha. Na stretnutie s týmto výnimočným človekom mu zostali krásne spomienky: V roku 2005 som s Tiborom Biathom nakrúcal jeho medailón k okrúhlemu výročiu. Svieži osemdesiatnik, tuhý fajčiar a príjemný spoločník mi po prvý krát rozprával ako prežil život s hraným 35 mm filmom. Zmienka o 35 mm filme je veľmi dôležitá. Celuloid nahradil TMZ, neskôr analógový a digitálny záznam. Miesto ťažkých a hlučných kamier sa videotechnika priblížila svojou miniaturizáciou až k laickej verejnosti. V čase keď natočiť záber môže každé dieťa, Tibor nenakrúcal, zostal verný tridsaťpäťke. Pre neho zostal film filmom. Reálne ľudskou rukou založíš do kamery celuloidový pás a ľudská ruka potom strihá tie nekonečné metre filmov. On ich nakrútil viac ako 65. Ale to všetko je rôznych databázach na webe. Strávili sme veľa času nad scenárom. Dokumentárny film sa nakoniec volal Celky a detaily Tibora Biatha s podtitulom: o súčasných i zabudnutých filmoch a o jedinej životnej ceste nestora slovenskej kinematografie. V poznámkach mi zostali záznamy našich nekonečných rozhovorov. Keď si ich dnes čítam, je to úžasné vyznanie človeka, ktorý žil pre svoju profesiu. Pripomeňme si jeho múdre slová: Na začiatku každého nakrúcania je to tak. Všetko je ešte možné. Keď zavrieš oči vidíš ten film pred sebou. Atmosféru, pohyb kamery, svetlo… Ale potom sa ozve pokyn – kamera a začína práca… A to je na kameramanovi. Nie len ukázať divákovi čo má vidieť, ale dať mu navyše aj pocit, emócie, vzťah k obrazu. Vzťah k postavám, deju, zmyslu filmu…
Kamera iba chladne a neúprosne zaznamená realitu, ktorá je pred ňou. A je na kameramanovi ako ju bude snímať. V celku, v detaile, v pohybe, staticky, po svetle, v protisvetle, v priamom svetle, šikmom, umelom…. A uplynie ešte veľa času pokým sa presvedčíš, či tvoja intuícia bola správna, či divák pocíti práve to, čo si chcel povedať.
V trinástich rokoch som začal fotografovať, bavilo ma to. V päťdesiatom šiestom som si prečítal v novinách takú malú noticku, písali tam, že v Prahe otvárajú filmovú školu, FAMU, kameramanský odbor. Rozhodol som sa, že sa pôjdem pokúsiť a vybral som sa do Prahy.
Bolo to dosť napínavé, keď som videl ostatných, čo sa prihlásili a mali už prax na Barrandove… no proste boli zdatnejší ako ja. Ja som nemal také možnosti ako oni. Ja som tam našiel pána profesora Plicku a vlastne jeho zásluhou som sa dostal na školu.
Kameraman sám, bez režiséra, bez architekta…. sám nič neurobí. Vždy záleží na režisérovi, ak nepomyslíme aj na scenár. Vlastne je to tak, najprv musí byť dobrý scenár a tých bolo
u nás málo. Málo bolo osobností, málo spisovateľov, ktorí by vedeli napísať skutočný živý príbeh… Bednár ? Bukovčan ? Vichta ? Vichta bol filmár. Tí ľudia, čo robia film si musia rozumieť. Scenár je len partitúra, ale záleží na tom, kto ju zahrá. Ja som veľmi chcel…
Dobre sa mi točilo so Stanom Barabášom….
Mám rád dramatické situácie, vždy je to lepšie ako keď je to iba „literárne“. Dáva mi to väčšie možnosti. Mám rád, keď je práca ťažká, náročná. Napríklad nočné scény, zložité jazdy, dlhé zábery,
veľké komparzné scény. To je pravá filmovačka.
Jedno mi je ľúto. Ľutujem, že za celý svoj život som si nenašiel svojho generačného druha, takého s ktorým by som viac robil.
V detailoch je ten život krásny, úžasný, zažil som s kamerou najkrajšie veci… ale v celku, v celku je život krátky, strašne krátky…
