Pochádzate zo zmiešanej česko-slovenskej rodiny, rodičia sa venovali ochotníckemu divadlu, váš starý otec, Jozef Hollý, bol významným slovenským dramatikom. Ovplyvnilo toto rodinné zázemie vaše životné nasmerovanie? Dedko Jozef Hollý a babka Anna Hollá mali tri deti: Martina, Elenu a Boženu, ktorí po nich zdedili určité umelecké schopnosti. Môj strýko Martin bol, myslím, vynikajúci herec a režisér, teta Elena bola významná výtvarníčka a moja matka mohla mať skvelú hereckú kariéru, keby sa nevydala „cez kopec“ na Moravu za môjho otca, ktorý mal taktiež pozoruhodný múzický talent. Títo moji milí predkovia nás deti vybavili „umeleckými“ schopnosťami a my sme sa s týmto darom snažili pokiaľ možno slušne zaobchádzať. Čo pre vás znamená získať ocenenie Hercova misia práve na Slovensku, cítite sa byť tak trochu Slovákom? Toto ocenenie si veľmi vážim. Som prekvapený a naozaj potešený, že si moju prácu všimli práve na Slovensku, pretože som, dúfam, „nesklamal“ pána Andreja Bagara, ktorý sa za mňa ako rektor VŠMU v roku 1959 zaručil a proti opakovanému zákazu politických mocipánov v Uherskom Hradišti, ktorí chceli moje štúdium znemožniť, ma práve Andrej Bagar „na svoju rektorskú zodpovednosť“ na VŠMU prijal. Vďaka jeho ľudskému a na vtedajšiu dobu veľmi statočnému činu som sa vlastne stal hercom. Počas svojej celoživotnej hereckej kariéry ste sa mohli vžiť do kože množstva krásnych divadelných postáv. V roku 1961 ste v študentskom filme Věry Chytilovej Strop okúsili film. Vnímali ste inak tieto prvé filmové dotyky? V treťom ročníku na DAMU som sa prvýkrát v niekoľkých záberoch ocitol pred kamerou vo filme Věry Chytilovej. Prvýkrát som sa tak videl na plátne a uvedomil si rozdielne možnosti filmového a divadelného herectva. Vaše filmové herectvo poznamenalo niekoľko výnimočných debutov slávnej česko-slovenskej novej vlny. Či už to bol Křik Jaromila Jireša, Každý den odvahu Evalda Schorma, alebo 322 Dušana Hanáka. Ako ste vtedy vnímali toto obdobie? Jaromil Jireš mi ponúkol Křik a obsadil okolo mňa len nehercov. Pri mojich prvých stretnutiach s nimi som zistil, že sa musím snažiť „nehrať“ ako oni, pretože moje herecké efekty boli v porovnaní s ich autenticitou nemožné. Dalo mi dosť práce držať s nimi v ich „pravdivosti“ krok. Tým som sa asi priblížil autenticite novej vlny a dostal som potom vzácne ponuky od Evalda Schorma a Dušana Hanáka. Diváci si vašu tvár spájajú najčastejšie s kultovým filmom Vrchní, prchni! v réžii nedávno zosnulého Ladislava Smoljaka. Spomínate si na vašu vzájomnú tvorivú spoluprácu? Dostať ponuku od pánov Smoljaka a Svěráka a tiež kameramana Ivana Šlapetu bol pre mňa veľký kompliment. Zrejme som bol pre ich vynikajúce „neherectvo“ použiteľný a mal som tú česť sa spolu s nimi ich neopakovateľného humoru zúčastňovať. Najobľúbenejšími filmovými hrdinami vašich obdivovateľov sa stali Dalibor Vrána v spomínanej snímke Vrchní, prchni! a doktor Blažej v seriáli Nemocnice na okraji města. Ktorú so svojich postáv máte najradšej vy a hrali ste aj vyložených záporných hrdinov? Pretože Vrána je záporný, ale zároveň aj sympatický… Divadlo, televízia, film, rozhlas, dabing a trebárs aj večerníčky to sú rôzne herecké možnosti, ktorými som prešiel. Boli to úlohy lepšie i horšie, ale bola to práca. A potom bolo pár rolí, ktoré si vážim veľmi. Aj tak sú to len moje osobné dojmy, ktoré sú ale vo všeobecnosti nemerateľné. S vašou manželkou, Libušou Šafránkovou ste si zahrali aj v niekoľkých filmoch. Aké sa vám spolupracovalo?
Naše manželstvo nikdy nehralo žiadnu rolu v našom hereckom stretávaní. Vždy sme sa vzájomne rešpektovali ako herci. Liba pre mňa vždy bola prekvapivá a zábavná kolegyňa. Až potom manželka. A vždy to bolo mimoriadne.
A ak by ste sa v živote nestali hercom, akú cenu by ste možno teraz preberali? Veľmi by som si napríklad vážil cenu, ktorá by sa volala Jazzová klavírna improvizácia. Nina Šilanová
