Pochádzajú z úplne iných svetov. A na prvý pohľad ide o overenú dejovú líniu: mladé dievča, ktoré priveľmi chráni mama a o pár rokov starší muž, ktorý sa pohybuje na hranici zákona a morálky. No vo filme Čisté srdcia, ktorý je čerstvým debutom z nedávneho festivalu v Cannes, je toho oveľa viac.
Príbeh je zasadený do súčasného Ríma, kde prevláda pachuť z ekonomicky depresívnych talianskych dní. Debutujúci taliansky režisér Roberto de Paolis pracuje s dvomi kontrastnými svetmi – prísnou katolíckou výchovou mladej Agnesse (Selene Caramazza), ktorá má prísť o panenstvo až po svadbe a s neistým svetom mladého Stefana (Simone Liberati) zo zložitých rodinných pomerov. Hovorí o tom, ako môžu náboženské, sociálne a finančné tlaky rodičov meniť životy a postoje mladých ľudí. A ako si oni dvaja hľadajú vlastnú cestu pre krehký cit v zamotanej dobe plnej predsudkov.
Hľadanie identity na dva spôsoby
Prvé stretnutie dvojice je pritom viac ako paradoxné: Stefano pracuje ako SBS-kár v obchode a prenasleduje Agnese po ulici potom, ako ukradne telefón (o vlastný prišla, keď v ňom jej mama našla “chlípne a špinavé” správy od iného muža). Slušný Stefano ju nechá ísť a je okamžite prepustený.
Po tomto incidente sa zamestná ako strážca parkoviska pri miestnom tábore Rómov, ktorí ho neustále provokujú. Znovu sa stretne s Agnese, keď prichádza do tohto tábora s hračkami a starými šatami. Agnese sa veľmi rýchlo zamiluje do mladého muža, ktorý svoj svet aj skromný príjem delí medzi seba a rodičov. A hľadá vlastnú identitu podobne ako ona.
Gýčový príbeh. Bez gýču
De Paolis našiel charizmatickú kotvu príbehu, ktorý dokáže presvedčiť. Stefano má vyholenú hlavu a často je jeho konanie motivované testosterónom. Snaží sa zanechať život na hrane zákona, no je neustále provokovaný rómskymi susedmi. Agnessa je srdečná, ale zvedavá tínedžerka, ktorá začína rozvíjať svoju sexuálnu identitu a ničia ju okovy, ktoré jej nanucuje mama.
Režisér pritom šikovne využíva slnečné lúče a poctivé ručné kamerové práce na zobrazenie príbehu. Na konci dňa vzniká film bez gýču a s veľkou jemnosťou a emóciami. „Chcel som tým ľuďom porozumieť, aby som o nich mohol písať a natočiť film bez predsudkov. Pri natáčaní sme použili improvizáciu medzi hercami a kameramanom. Táto nepredvídateľnosť každého záberu viedla paradoxne k živej a vnímavej atmosfére na pľaci. Usilovali sme sa o príklon k dokumentárnemu štýlu,“ vyjadril sa režisér Roberto de Paolis.
Žiadne definitívne riešenia
Podarilo sa. Variety oceňuje to, že mladý režisér neponúka jednoduché odpovede. Nemá strach dať v závere priestor neistote. “Obe hlavné postavy sú rovnako dobre vykreslené a ich málo pravdepodobné párovanie odkrýva zaujímavé aspekty: Agnese, ktorá je od malička učená strachu zo sveta, sa odtŕha od cirkvi a Stefano, ktorý vidí žiť svojich rodičov v prívese si začína uvedomovať, že rozdiel medzi ním a Rómami v tábore je oveľa menší ako si myslel,” píše sa na webe.
Práve tento portál špeciálne vyzdvihol výkon herečky, ktorá hrala mamu Agense. “Je skvelé vidieť túto herečku v roli, ktorá je hodná jej talentu,” píše.
A mama, ktorá je posadnutá Bibliou a vládne tvrdou rukou, je Slovákom oveľa bližšie ako sa môže na prvý pohľad zdať: zahrala si ju Barbora Bobuľová, rodáčka z Martina. Je absolventkou Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Chodila do ročníka napríklad s Zuzanou Fialovou, Evou Bándorovou či Luciou Lapišákovou.
Na televíznej obrazovke debutovala v roku 1986 vo filmovej inscenácii Poľovačka na otca režiséra Romana Poláka. O dva roky neskôr účinkovala vo filme Vlakári v réžii Juraja Lihosita.
Slovenka, ktorá žiari
Pre Art Film Fest ide o známu tvár – už v júni 2013 si prebrala ocenenie Hercova misia a cenu Modrého anjela za najlepší ženský herecký výkon v talianskom filme Diváčka. V Taliansku si zahrala napríklad po boku hercov Gérarda Depardieua, Franca Nera či Vanessy Redgraveovej. V roku 2005 získala „talianskeho Oscara“ ako najlepšia herečka vo filme Cuore Sacro.
Život na Slovensku jej až tak po 20 rokoch nechýba, aj keď vidí, že príležitostí v slovenskom filme je čoraz viac. “Keď vidím, ako sa všetko na Slovensku za posledných desať rokov zrýchlilo, obávam sa, že ja by som to tempo nevydržala. Nikdy som nemala široké lakte. Filmový svet mi vyhovuje aj v tom, že si popri ňom môžem udržať aj súkromný svet a zostať inkognito. Nemusím byť stále na obrazovke, nemusím o sebe stále rozprávať v rozhovoroch, čo mi vždy robilo problém. Veľký svet ma od toho všetkého uchránil,” vyjadrila sa pred časom pre denník Sme. Vy sami sa o jej slovách aj talente môžete presvedčiť počas festivalu v kinosálach i v uliciach Košíc.
Andrea Szőcsová Vrbovská
Film hrajú:
19. júna: 19:00, Kunsthalle Uránia
- júna: 15:30, Kulturpark 1 JOJ Cinema
