Talianska herecká hviezda Barbora Bobulova sa síce narodila v Martine, dnes však priznáva, že slovenské publikum ju ani nemá ako poznať. Cíti sa byť sčasti Slovenkou, sčasti Taliankou a hovorí, že ocenenie Hercova misia ju zaskočilo.
Na Art Film Feste ste už pred ôsmimi rokmi získali cenu Modrý anjel za rolu vo filme Diváčka. Čo pre vás znamená ocenenie Hercova misia, ktoré si preberiete v stredu 26. júna v Trenčianskych Tepliciach?
Keď mi oznámili, že ho dostanem, pomyslela som si, že sa asi pomýlili. Mala som pocit, že sa dáva za celoživotné dielo. A ja sa ešte na konci kariéry byť necítim. Ale keď som sa dozvedela, že tento rok festival oceňuje slovenských hercov, ktorí sa presadili v zahraničí, potešila som sa.
Aké roly by ste teda ešte chceli stvárniť?
Mojím snom je hrať postavu, ako je Nikita Luca Bessona. Ale je mi jasné, že s mojou tvárou mi nikto nič také neponúkne.
Podľa čoho si vôbec vyberáte, v ktorom filme chcete hrať?
Musí ma osloviť postavou, ktorú mi ponúka, príbehom alebo režisérom. Nemám rada jednofarbené postavy. A najradšej mám, keď je mi postava, ktorú hrám, čo najvzdialenejšia. Vtedy ma naozaj láka. Keď mi niekto povie, že napísal postavu, na ktorú sa perfektne hodím, nemám na ňu chuť, pretože viem, že nebudem mať čo hrať.
Prežívate teda vo filmoch svoje ,,druhé“ životy?
Uvoľňujem v nich zo seba energiu, ktorú sa v živote buď bojím uvoľniť, alebo ju uvoľniť nemôžem. Kým v živote sa sama obmedzujem, pred kamerou si rada viac dovolím.
A keď dokončíte nejaký projekt, zostáva vo vás časť postavy, ktorú ste stvárnili?
Zostanú len spomienky. Asi by som nemohla byť herečkou, keby som si z každej postavy niečo odnášala. Bola by som potom celá rozkúskovaná.
Ktoré postavy vám teda prirástli k srdcu?
Najradšej som mala možno tri, možno štyri. Jedna z nich bola napríklad bývalá pornoherečka vo filme Scialla!, druhá escort girl. Boli to extravagantné postavy, ale veľmi pekne napísané.
Spomínate si aj na spoluprácu s niektorými režisérmi?
Mám rada takých, ktorí majú odvahu obsadiť herečku a celkom ju premeniť. Takých, čo mi ponúknu postavu, na ktorú sa možno v prvom okamihu ani nehodím. Je ich veľmi málo, oveľa menej ako tých, čo sa boja experimentovať, nejdú do hĺbky a nechcú herečke zmeniť ani len účes.
Robíte radšej s režisérmi, ktorí vám diktujú, čo hrať, alebo s takými, čo vám nechajú priestor, aby ste postavu stvárnili po svojom?
Je dobré, keď režisér nastaví aspoň základné záchytné body. Vždy však záleží na tom, ako je postava napísaná. Už som zažila, že bola napísaná tak skvelo, že sme nemali, čo vymýšľať, a stačilo, aby sme si s režisérom povedali zopár slov. Dobrých scenárov je však veľmi málo.
Aj v Taliansku, ktorého kinematografia je taká slávna?
Talianske filmy už nie sú, ako kedysi. V talianskej kinematografii chýbajú silné myšlienky, silné príbehy, ktoré by oslovili aj ľudí za hranicami rodnej krajiny. Rozumiem preto aj tomu, že ma ľudia na Slovensku ani veľmi nepoznajú ako herečku.
Vaše iniciály si však s filmom bezpochyby spájajú všetci. Dostávate často otázku, či vám vtipné spojenie s Brigitte Bardot pomohlo v kariére?
Skôr sa na tom niektorí ľudia radi zabávajú. Ale Brigitte Bardot bola idol. Nemyslím si, že sa s ňou môžem porovnávať.
Juraj Fellegi