Režisér súťažného filmu Glory Petar Valchanov hovorí o tvorbe a nakrúcaní najnovšej snímky.
V San Sebastiáne získal pred troma rokmi tvorivý tandem bulharských filmárov Kristiny Grozevy a Petara Valchanova cenu za najlepší debut (za film Lekcia). Kreatívna dvojica sa rozhodla pre trilógiu a ich druhá spoločná sociálna dráma Slava, príbeh o prehliadačovi koľajníc, je metaforou na aktuálnu spoločenskú hierarchiu Bulharska. Odkrývanie súčasných bulharských reálií rezultuje z príbehu, ktorý bol v duchu neorealizmu inšpirovaný správou z novín.
Skutočné morálne kánony ostávajú ticho alebo sú umlčané rukou politickej moci. Hlavná postava koktavého železničiarskeho robotníka akoby bola zástupným symbolom širšej bulharskej spoločnosti. Rozumiem tomu správne?
Je symbolom našej spoločnosti, na druhej strane však určitý typ mentality symptomatickej pre bulharskú spoločnosť reprezentuje aj dravá PR manažérka.
Glory mi pripomína filmy rumunskej novej vlny. Sme angažovaní do malého príbehu o zdanlivo nedôležitom človeku. Tento príbeh je však alegóriou na fungovanie štruktúry celého systému. Váš debut (Lekcia) tematizoval niečo podobné: triedne rozdiely a z nich vyplývajúce zúfalstvo.
V Lekcii nebola táto problematika dominantná, išlo v nej o kolíziu, v ktorej „menší človek” prehráva nad ľahostajným systémom, v prípade Lekcie tým bankárskym. V Glory sme chceli preskúmať ľudskú tvár systému. Má veľa spoločného s bankármi a vládou.
Spoločensko-politické pozadie Glory mi pripomína situáciu v 90. rokoch na Slovensku. Aká veľká je mafia založená na diskrétnom, ale blízkom vzťahu politikov a policajných špičiek v Bulharsku?
Podľa Eurostatu je Bulharsko najskorumpovanejšia krajina v Európskej únii. Politickým subjektom nemožno dôverovať, majú prsty vo všetkom. Legislatíva nie je skutočne oddelená od výkonných a justičných zložiek. Je to verejné tajomstvo, že štát a mafia sú jedno.
Postava takzvaného investigatívneho novinára je rovnako egoistická ako PR manažérka ministerstva dopravy. Ide mu hlavne o exkluzívny materiál, než by sa zaujímal o Tzanka Petrova bytostne. Aká je v Bulharsku situácia s kritickými médiami?
Bohužiaľ, až na pár denníkov, kritické médiá u nás takmer neexistujú. To je ďalšie z verejných tajomstiev.
Charakter PR manažérky Julie nepovažujem primárne za antagonistický. Vidíme jej priamo do tváre, sledujeme detaily jej najmenších emócií, ale všetko nasvedčuje skôr, že je opakom hrdinu Tzanka Petrova.
Nemusíte byť úplný zlý, aby ste mohli byť opakom hrdinu. Samozrejme, Julia má pochybnosti, ktoré ju poľudšťujú, to však neznamená, že je dobrým človekom.
V Glory ste v hlavných úlohách použili rovnakých hercov ako v Lekcii – Margitu Goshevu a Stefana Denolyubova. Akú ste na to mali motiváciu? Ako sa vám s nimi spolupracuje?
V prvom náčrte scenáru mal PR oddeleniu ministerstva šéfovať muž, postava mala byť šitá pre Stefana, ale nenapadol nám nikto vhodný pre postavu železničiara. V jednu noc sme uvažovali nad tým, že obsadíme Stefana do obidvoch úloh. Ďalšie ráno sme sa však zobudili s ešte lepšou ideou, ktorú sme použili aj vo výsledku. Všetko to do seba zapadlo, ale do scenára sme ešte museli zapracovať veľa zmien. Margita a Stefan sú veľmi skúsení a oddaní herci. S obomi sme na vykreslení charakterov veľa pracovali. Oni k nim naštudovali svoj vlastný rešerš a prišli za nami s mnohými myšlienkami, ktoré sme použili aj vo finálnom tvare.
Oba filmy ste písali a režírovali s Kristinou Grozevou. Ako sa vám spolu písalo (v prípade Glory participoval na scenári aj scenárista Decho Taralezhkov)? Formálna koncepcia je v druhom filme iná v zásadných aspektoch. Kamera sa v Lekcii hýbe omnoho viac, je intímnejšia. V Glory taktiež čerpá z dokumentárnej estetiky, je však odťažitejšia.
Písanie scenára je pravdepodobne tou najťažšou prácou v procese výroby filmu. Keď sme kontaktovali Decha, už sme mali prvú verziu scenára hotovú, rozhodli sme sa však zmeniť všetky charaktery, čo vyžadovalo rozsiahle prepisovanie. Výsledok našej práce s Dechom je taký, že spolu práve píšeme poslednú časť našej trilógie. Dúfame, že táto spolupráca pretrvá. Pokiaľ ide o vizuálne odchýlky, naratív v Glory je rozdelený medzi dva charaktery, a to vyžadovalo objektívnejší prístup k vizuálnemu rámcovaniu. Samozrejme, to čo sme sa naučili pri Lekcii o práci hercov pred kamerou, sme v Glory rozvinuli ďalej. Iný pocit z Glory podmieňuje tiež rytmus rozprávania a montáž.
Ako ste našli tento príbeh? Pripomína mi to inšpiráciu neorealizmom, ktorého tvorcovia nachádzali filmové príbehy v krátkych novinových správach.
Spravodajstvom sme sa inšpirovali pri oboch filmoch. V prípade Lekcie išlo o titulok „Učiteľka vykradla banku”, pri Glory išlo vlastne o sériu viacerých titulkov s naratívnym kontinuom: prvé správy boli o prehliadačovi koľajníc, ktorý našiel milióny roztrúsené po trati, potom o cene, ktorú dostal za svoj heroizmus (hodinky).
Je poznať, že vás zaujíma človek v extrémnej situácii nútený redukovať svoje bytie až takmer na jeho biologickú podstatu. Čo vás na takomto type človeka pred problémom fascinuje najviac?
Zaujíma nás duša postáv, rozpoznávame vnútorný svet bežných ľudí zachytených v mimoriadnej situácii.
Matej Sotník
Osobné poďakovanie ART FILM FESTU Košice 2017 a porote:
