Sama bola prekvapená, keď videla zoznam filmov, ktoré od svojho debutu Senzi mama stihla natočiť. 28 rokov už nehrá a predsa si Magdu Vášáryovú všetci pamätajú ako legendárnu Marketu Lazarovú či Maryšku s vejúcimi vlasmi z filmu Postřižiny. Dnes o 16.00 si pri Dolnej bráne na Hlavnej ulici v Košiciach prevezme cenu Hercova misia
Organizátori vás museli pomerne dlho presviedčať, aby ste prijali nomináciu na cenu Hercova misia. Prečo?
Viete, najviac sa desím toho, čo poviem, keď si cenu preberiem. Určite tam budú ľudia, ktorí ma nikdy nevideli hrať. Hereckú kariéru som ukončila pred 28 rokmi a môj život je už úplne niekde inde. A priznávam sa, nechýba mi publicita. Skôr sa už teraz vyjadrujem k politickým témam.
Riaditeľ festivalu Peter Nágel vás presvedčil aj tým, že vám ukázal 4 strany plné úloh, ktoré ste stvárnili. Napriek tomu ste rázne zaprotestovali, aby sa tu premietli vaše dva najslávnejšie filmy: Markata Lazarová a Postřižiny.
Pretože tie videl snáď každý v Strednej Európe. Napríklad pred pár dňami šli v Českej televízii Postřižiny a nemohla som sa v Prahe ani pohnúť, pretože na mňa všetci pokrikovali niečo v štýle: ‚A vypila ste to pivo?‘ Chcela som priniesť niečo nové – niečo čo nevidel ešte nikto.
Podarilo sa vybrať zaujímavé kúsky: Krotká od Stanislava Barabáša, Krutá ľúbosť od Martina Ťapáka aj Tichá radosť od Dušana Hanáka. A všetky tri museli byť špeciálne upravované pre festival, lebo boli buď na 35 mm filme alebo na menej kvalitnom televíznom.
Dva z nich nikto dvadsať rokov nevidel, pretože skončili v trezore, tak ako mnoho mojich filmov. Skončila tam aj Marketa Lazarová, ale paradoxne ju v roku 1989, kedy sa otvárali trezory, nenašli. Existovala jedna kópia v Hradci Králové a tá bola vlastne u nás ako prvá zdigitalizovaná. Skončila som už v tom čase kariéru, nepredpokladám, že sa ešte vo filme objavím. Ale snažila som sa o to, aby aspoň tieto filmy uzreli svetlo sveta.
Snímka Krotká sa dostala v tých časoch na prestížny festival v Monte Carle.
Ja som sa na ten festival už nedostala. A pretože Barabáš emigroval, film putoval do trezoru. Presne to isté sa stalo s Krutou ľúbosťou, ktorá je podľa mňa jeden z najlepších filmov Ťapáka.
A film Tichá radosť?
Nepáči sa mi Hanákov záver, a dala som mu to aj patrične najavo. Asi mesiac sme sa hádali, nakoniec som však uznala, že mamička a režisér majú vždy pravdu.
Prebrali ste si pomerne veľa zahraničných cien.
Nikdy som však napríklad nedostala hereckú cenu na Slovensku. Ale áno, mám ich veľa z Česka aj zo zahraničia. Nepotrebujem to k životu, no nakoniec som si povedala, že na Art Film Fest prídem. Že mám vek na to, aby som sa tu na dva dni zahrala na hviezdu (smiech).
Preberáte si cenu s názvom Hercova misia, čo bolo na vašej misii najťažšie?
Začala som hrať v roku 1964 a skončila v 1990-tom. Veľká časť mojej kariéry bola počas normalizácie. Prekvapilo ma, keď mi pán Nágel ukázal tie spomínané 4 strany popísané mojimi úlohami. Ale musíte si uvedomiť, že rovnaký by mohol byť aj zoznam, ktorý som nemohla natočiť. Preto si prosím spomeňte na všetkých ľudí, ktorí veľkú časť tvorivého obdobia šli od zákazu k zákazu. Doma mám takého jedného. Mohli sme urobiť ešte viac pre českú a slovenskú kultúru, keby nám to boli dovolili urobiť.
Napríklad?
Režisér Juraj Jakubisko napísal skvelý príbeh s názvom Ach Magda, Magda. Príbeh sa odohrával v paternostri (výťah, pozn. red), z ktorého chcem vystúpiť, ale vždy niekto pristúpi a príbeh pokračuje. Nevyšlo to. Však nakoniec všetky filmy, ktoré som natočila s Jakubiskom išli do trezoru. Dokonca mňa vyhodili kvôli Vtáčkom, sirotám a bláznom vyhodili z vysokej školy. Potom sa to nejako vybavilo a chodila som cez zadné vrátka do školy. A dokonca aj moje obe diplomové práce skončili v trezore. Ja som taká trezorová osobnosť.
Aj zlom po roku 1989 rozhodol o tom, že ste sa odklonili od herectva a zaujímali sa o politiku?
Nikdy som nesnívala o tom, že budem herečka. A mala som aj doma sestru Emíliu, ktorá tiež nechcela byť herečkou, ale nedostala povolenie študovať. Chcela sa vyhnúť práci v továrni v Banskej Štiavnici, a tak ju polotajne zobrali na VŠMU. A tiež chcela 20 rokov “vyskočiť” z tohto sveta. Ja som bola analytickejší mozog – metodologička. Nechcela som byť herečkou. Filmovala som, lebo som mala 45 kíl, veľké pivné oči a dlhé blonďavé vlasy – bola som pre tento svet zaujímavá. A zrejme som mala aj talent.
Po filme Markata Lazarová ste chceli skončiť, to ste boli len nazačiatku kariéry.
Bolo to pre mňa veľmi drastické. Ja som bola konzervatívne dievča z malého mesta a dva roky som prežila v tom divokom filmovom svete. Raz za 3 týždne som počula moju mamu slabo cez telefón. Nechcela som to robiť.
Keby režim pokračoval, skončili by ste tiež s herectvom?
Nie, však čo by som potom robila?
Po revolúcii ste dostali ponuku od Václava Havla na miesto veľvyslankyne.
Áno, on totiž vedel, že som písala sociologické štúdie, ale pod iným menom. A vedel, že hovorím štyrmi jazykmi. A keď potreboval zastúpenie vo Viedni, oslovil mňa.
Posledné roky ste skôr na politickej scéne. Ako sa vaša herecká minulosť premietla do tejto kariéry?
Skôr mi to škodilo. Sedela som 10 rokov v parlamente a keď moji oponenti nemali protiargumenty, vždy na mňa vytiahli, že som len taká herečka. Používali to ako nástroj na poníženie, ako v stredoveku, keď museli herci na noc odísť z mesta, aby neskazili vzduch. Ja som blondínka a herečka, a to je pre nich je to najnižšia vrstva spoločnosti.
Tvrdíte, že ste ukončili hereckú kariéru. Nepresvedčil by vás napríklad Juraj Jakubisko na ďalší kúsok?
Jakubisko? Nie, nikdy!
Rázna odpoveď.
Odkedy ma Jakubisko prinútil hádzať vo filme malé vtáčiky do ohňa, som s ním skončila. A ešte mi potom povedal: Magda, toto som si o vás nikdy nemyslel. Viete, každý geniálny režisér je strašná sviňa. Pre hercov. Jeden z najťažších filmov, ktoré som kedy točila boli napríklad Postrižiny. Pretože ak sa nám nepodarila scéna, ako si on predstavoval režisér, bol schopný nechať nás ju opakovať aj 20-krát.
Ocenenie si preberáte na jednom z najväčších festivalov u nás. Art Film fest vznikol pred 25 rokmi. Viete čo ste robili v tom čase vy?
Bola som veľvyslankyňou vo Viedni a mala som krušné časy, pripravila som sa na rozdelenie Československa, lebo už bolo po tom slávnom stretnutí Mečiara a Klausa pod orechom vo vile Tugendhat. A bolo to pre mňa ťažké, lebo ja som prisahala vernosť Československu.
