Rómska otázka je komplexný problém, ktorý nepotrebuje a ani nemôže mať filmové riešenie či rozuzlenie. Vo víťaznej dráme Art Film Festu Cesta ven to ukázal český režisér Petr Václav.
Vo filme Petra Václava sedí mladá žena Žaneta u lekára a trochu sa čuduje, prečo sa jej pýta na alkoholizmus otca a matky, na skúsenosti s drogami a počet potratov, veď sa prišla len poradiť, čo s trochu nepokojným srdcom a nedostatkom spánku.
„Pýtam sa vás na rodinnú anamnézu, aby ste vedeli, čo vás asi v živote bude trápiť, akými chorobami budete trpieť a na čo s veľkou pravdepodobnosťou zomriete,“ dostane vysvetlenie.
Žaneta je z tých, čo sa cítia zdraví a chcú zmysluplne využiť čas, má v sebe silné zásady, čo ju vedú v kritických situáciách, a za každých podmienok je odhodlaná správne vychovať mladšiu sestru aj malé dieťa.
A predsa to v jej živote nejde tak, ako si myslí, že by malo. Vo filme Cesta ven český režisér ukazuje, ako jej úsilie komplikuje to, že nemá peniaze, prácu ani pevnú morálnu podporu ľudí okolo – a že je to asi preto, že už keď sa narodila, mal jej život isté predurčenie.
Načo ešte dramatizovať
Na festivale Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach a Trenčíne získal tento film hlavnú cenu Modrého anjela.
Cesta ven je pokusom reagovať na toľko spomínanú a mýtizovanú „rómsku otázku“ a naozaj patrí k tým najvydarenejším. Téma je to zložitá, komplexná, neuchopiteľná, sú v nej nástrahy korektnosti i nekorektnosti – a tak si Petr Václav vybral asi tú najrozumnejšiu z možných ciest.
Jeho film je iba obrazom niekoľkých dní zo Žanetinho života. Nemá ambície smerovať k nejakému zavŕšeniu, rozuzleniu alebo hodnoteniu a príbeh nepotrebuje filmársky dramatizovať – lebo veď sa stačí pozrieť a pozorovať, dráma tam už je.
Naopak, vzniká pri ňom pocit (aspoň neškolený a bežne informovaný laik to tak môže vidieť), že Václav pozná rómske prostredie aj miesta, kde sú sociálne konflikty najdrastickejšie, a preto si môže dovoliť všetko „iba“ stroho, prosto zaznamenávať.
Vo filme sú asi dve, tri scény, kde by malo byť vidno, že Rómovia sú solidárni a pustia do domu aj neznámeho človeka, keď vedia, že nemá kde spať. Sú v ňom aj dve, tri scény z úradu práce, kde sa má prejaviť prísnosť a necitlivosť sociálneho systému, ktorý z nich robí len čísla a stránky, ako zvyknú úradníci hovoriť.
Petr Václav však aj celkom bez komplexov do svojho obrazu o Rómoch zahŕňa aj to, že pri riešení svojej finančnej situácie a súvisiacej psychickej frustrácii koketujú napríklad aj s vraždou. Alebo že jednou hádkou na ulici vedia vyvolať takú atmosféru strachu, že je celkom pochopiteľné, ak vyhadzovač pred nočným barom proti nim nekorektne zakročí.
Von až po titulkoch
Takáto matematika plusov a mínusov, viny a neviny, príčin a dôsledkov pritom vo filme Cesta ven nie je až taká dôležitá. Najsilnejší je v tom, aký je pôsobivý. Tí, ktorí sa naň pozerajú, sa musia v kine vrtieť a lapať po čerstvejšom vzduchu. Radi by z tej bezvýchodiskovej situácie, ktorá zahŕňa chudobu, špinu, násilie a prázdnotu, utiekli, ale, bohužiaľ, nedá sa. Hoci, v ich prípade sa pocit stopercentného uväznenia končí pri záverečných titulkoch.
Od minulého štvrtka sa už film premieta aj v našich kinách. Autor: Kristína Kúdelová