Viac ako tridsiatku hraných filmov má za sebou jeden z najúspešnejších maďarských režisérov István Szabó. Štyri z nich – Vypožičaný domov, Mefisto, Plukovník Redl a Hanussen boli nominované na Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Zlatú sošku napokon získal Mefisto a István Szabó sa stal jedným z mála európskych členov Americkej akadémie filmových umení a vied. Pripojil sa tak k dvojici pôvodom maďarských tvorcov, ktorí získali prestížnu sošku, ale už nie za svoju pôvodnú vlasť – Vincent Korda (Zlodej z Bagdadu, 1940) a Vértes Marcell (Moulin Rouge, 1952).
Okrem spomínaných filmov nakrútil režisér aj ďalšie úspešné snímky, ako Slnečný svit, Milá Emma, drahá Böbe, ktorá získala v roku 1992 Strieborného medveďa na MFF v Berlíne a Európsku filmovú cenu za scenár a ktorú na jeho počesť uvedie Art Film Fest, či romantickú drámu Božská Júlia.
Vo svojich filmoch sa István Szabó väčšinou venoval postavám úspešných, vplyvných a hlavne veľmi ambicióznych mužov, politikov či umelcov, často na pozadí rakúsko-uhorskej monarchie či nacistického Nemecka.
V roku 1961 absolvoval odbor réžie na Vysokej škole filmového a divadelného umenia
v Budapešti a vo veku 26 rokov nakrútil svoj debut Čas snenia (1964 – Strieborný leopard na MFF Locarno). Jeho tvorba je upriamená na herecký prejav. Sám o tom hovorí: „Film môže ukázať zrod citov alebo myšlienok a ich premien – zrkadlia sa vo výraze tváre. Iba počas filmu môže herec ukázať, ako sa láska premení v žiarlivosť, ako sa v očiach zračí nová myšlienka. Iba film môže ukázať tie krásne premeny života v tom najdetailnejšom momente,
momente zrodu. A preto verím, že osud filmu je v rukách herca.“
István Szabó sám seba charakterizuje ako zástupcu publika za kamerou, ako „hereckého“ režiséra, ktorý nechce presadzovať svoj štýl, ale predovšetkým slúžiť téme. „Väčšina postáv v mojich filmoch sú umelci, pretože ukázať umelca je spôsob, ako ukázať choroby spoločnosti. Umelci sú citliví a obrazom ich tváre môžeme ukázať bolesti sveta. Chcem rozprávať príbehy.“
