Nadchýna ma spoločenská pamäť, lebo nemám spomienky na vlastné detstvo, povedal Sir Ben Kingsley, keď včera viedol Master Class na Art Film Feste. ,,Kto nás prevedie cez nekonečnú noc, keď nevieme, či príde ráno? Rozprávač príbehov,“ odpovedal si oscarový herec.
Vaša oscarová úloha Gándhího prekrýva v mnohých očiach všetky ďalšie role, ktoré ste stvárnili. Neľutujete, že ste ju prijali?
Ďakujem za deň, keď so dostal ponuku na túto úlohu. Od hrania v divadle ma posunula k nakrúcaniu filmov. Nikdy by som nehral Dona vo filme Sexy beštia nebyť toho, že som za Gándího získal Oscara. Je to pekný paradox.
Pokladáte teda Gándhího za svoju najzaujímavejšiu úlohu?
Keď som sa pripravoval na nakrúcanie, navštívil som prvý raz Indiu. A nadchýnalo ma, keď som spoznával nesmiernu hĺbku indickej kultúry a civilizácie a ponáral som sa do nej. Rovnako ma hlboko oslovila veľkosť Gándhího diela a vzrušil ma fakt, že moja úloha bude podobne veľká. Ale najcennejšou časťou mojej prípravy bol spôsob, akým ma v Indii prijímali bežní ľudia. Bola to veľká škola pokory.
Zohral pri vašom stvárnení Gándhího nejakú úlohu fakt, že máte korene v dedine, z ktorej pochádzal aj on?
Túto rolu obostiera množstvo zaujímavých mýtov. A jedným z nich je tvrdenie, že moji predkovia boli z tej istej dediny, ako Gándhí. Pochádzali však len z rovnakého regiónu, nie z rovnakej dediny.
Čo vo vás zostalo z Gándhího, keď ste túto rolu dohrali?
Keď hrám vo filme, je to podobné, akoby som maľoval portrét. Keď je obraz hotový, ako keď som dokončil napríklad Georgea Mélličsa, vypláchnem štetce, zmyjem si z rúk farbu a odídem. Nenesiem si so sebou nič z postavy, ktorú som stvárnil, azda len nejaké drobnosti. Som rád, keď čosi spravím a potom to nechám žiť vlastným životom.
Kde teda beriete impulzy, aby ste hrali svoje postavy čo najlepšie?
Radosť, energiu aj inšpiráciu nachádzam vďaka nekonečnej zvedavosti. Dúfam, že ma vedie k pochopeniu. Hovoríte však tiež, že čím viac sa človek dozvie, tým jasnejšie si uvedomí, aká nezvládnuteľná úloha pre ním stojí.
Čím viac som sa dozvedal o Holokauste, tým viac sa mi zdalo nemožným, aby nepatrný herec sprostredkoval nepochopiteľnú hrôzu toho vraždenia. A i tak som sa objavil na plátne ako Simon Wiesenthall, Izák Stern aj Otto Frank. Ďakujem za to vznešeným scenárom, vytrvalosti režisérov aj prostej potrebe rozprávať tieto príbehy.
Čo vás teda núti, aby ste rozprávali príbehy?
Rozdávajú radosť, zabávajú a ponúkajú tiež mnoho útechy, vhľadu a objasňujú ľuďom ich životy. Rozprávanie príbehov má liečivú moc. Keď tvorím, každý deň je iný, ako je iná aj každá rola. Snažím sa, aby som z každej postavy spravil užitočné sklíčko v mozaike príbehu. To je mytológia, ktorú mám rád.
Hercom ste sa vraj zatúžili stať, keď ste ako malý videli film o sirote Peppinovi z vybombardovanej talianskej dediny, ktorého jediným priateľom zostal somárik. A vy ste potom zopár rokov chodili po svete sprevádzaný imaginárnou kamerou a imaginárnym oslíkom… Je tento rozkošný príbeh pre vás ešte dôležitý?
To je ďalší z mýtov, ktoré ma sprevádzajú. Ten film sa volal Never Take No For An Answer a ozaj bol o chlapcovi a jeho milovanom oslíkovi. Keď som sa potom rozhodol stať filmovým hercom, začal som si vychutnávať všetky takéto rozkošné obrazy.
