Už študentské filmy režiséra Václava Kadrnku precestovali veľa festivalov a získali rôzne ocenenia. Jeho celovečerný debut Osemdesiat listov mal svetovú premiéru na Berlinale. Art Film Fest uvádza príbeh o rozdelenej rodine z časov normalizácie v Medzinárodnej súťaži hraných filmov.
Svoj celovečerný debut ste sám aj produkovali. Nezáujem producentov?
Na začiatku sme producenta mali. Ale nedostali sme grant, tak producent z projektu odišiel. Nebojoval ďalej, prečo by mal. Stal som sa producentom, aj keď som to nikdy robiť nechcel a nerád by som produkoval ďalej. Bola to však jediná cesta, ako ochrániť autonómiu projektu a nerobiť kompromisy.
Kde ste zháňali peniaze?
Film stál desatinu toho, čo stojí bežne český hraný film – asi štyri milióny českých korún, teda 166-tisíc eur. Všetci dostali honorár, ale úplne zanedbateľný. Pomohli mi rodičia, keď mi dali svoje dôchodkové sporenie, takže som sa riadne zadĺžil. Potom do filmu vstúpili firmy ako postprodukčné štúdio Cinepost alebo Bystrouška, ktoré nám poskytli technické zázemie. A tak sme mohli film dokončiť.
Prečo ste sa rozhodli sfilmovať svoj osobný príbeh?
Cítil som, že môžem rozprávať len o téme, ktorú som sám prežil. Nemusel som klamať, ani si vymýšľať. Pokúsil som sa zachytiť autentickú emóciu alebo náladu, na ktorú si spomínam z doby, keď naša rodina prechádzala najťažším obdobím. Vyrástol som totiž v láskyplnom prostredí, a keď režim roztrhol našu rodinu, bolo to pre mňa trinásť-, štrnásťročného chlapca veľmi ťažké.
Prečo ste sa z Londýna po nežnej revolúcii vrátili?
V Anglicku som vyštudoval divadelnú vedu a herectvo a nechcel som sa vrátiť. Prišiel som však na prázdniny, zamiloval sa a veľmi mladý si založil rodinu. Rodičia ešte istý čas žili v zahraničí, ale aj oni sú už späť.
Podľa vás je film z čias totality aktuálny aj dnes. V čom?
Stále nás obklopuje svet byrokracie. Film je aj o absencii jedného z rodičov, čo možno preniesť aj na rozvod. Nechcel som však nakrútiť len autobiografický film. Vyrozprával som ho ako metaforu, ktorá má v sebe poéziu aj úplne elementárnu emóciu. Matka, syn, láska k rodičom sú emócie, ktoré všetci poznáme.
Pracovali ste s nehercami, pretože na hercov neboli peniaze?
Predstaviteľku matky som hľadal medzi herečkami. Chcel som však niekoho, kto mi evokuje mamu, kto sa jej povahovo podobá. Na koncerte som objavil Zuzanu Lapčíkovú, ktorá síce nie je herečka, ale má podobné vnímanie, hlas a možno aj démonov ako moja mama. Páčilo sa mi to, tak som to s ňou skúsil.
A potešil vás Zlatý ledňáček, ktorým ocenilo váš film plzenské Finále?
Na ceny veľmi neverím. Myslím si, že filmy by súťažiť nemali. Sám som bol raz v porote, takže viem, ako to funguje. Málokedy vyhrá skutočne dobrý film – môže byť nekompromisný. Režisér v skutočnosti potrebuje spätnú väzbu. A individuálna reakcia človeka, ktorého film zasiahne, je často silnejšia ako soška.
Jena Opoldusová
