Mnohí herci nechcú chodiť na festivaly, ktoré neuvádzajú ich filmy. Majú pocit, že zbytočne zmárnia čas. Tiež som medzi nich kedysi patril. Potom som si však uvedomil, že darmo budem na festivaly nechodiť, neznamená to, že by som preto dostal rolu v ďalšom filme.
Rýchlo som si obľúbil atmosféru Art Film Festu, stretnutia s ľuďmi, s prezidentom festivalu Milanom Lasicom a ďalšími, ktorých možno nevidím aj celý ostatný rok.
A láka ma sem ešte jedno: Kde inde sa dostanem k tomu, aby som chytil za zadok Sophiu Lorenovú? Stalo sa to, samozrejme, v tlačenici. A tak si hovorím, že kým zlodeji chodia do davu kradnúť peňaženky, ja zase chytať hviezdy za zadky. Aspoň potom môžem kamarátom rozprávať, aké má napríklad Sophia Lorenová pevné pozadie.
Rád si spomínam aj na to, ako v stane Tatra banka Cinema premietali film Vesničko má středisková. Opäť som sa zabával na dialógoch, ktoré v ňom znejú. Povedal som si vtedy, že ako si niekto vyberá na pohreb hudbu, ja si nechám zostrihať tieto dialógy. A smútiacim pozostalým budú znieť ešte dlho v ušiach.
Vlastne trochu závidím Jánosovi Bánovi, ako po filme Vesničko má středisková dostal množstvo pozvaní na Slovensko a do Česka, na návštevy a nakrúcania. Mňa do Maďarska nezavolali ani raz. A tak si hovorím, že János asi s postavou Otíka zapôsobil z našej filmovej dvojice viac.
Zapísal sa tak do pomyselnej hereckej siene slávy. A zapisuje sa do nej každý herec, ktorý hrá vo filme. Pretože stále, aj keď o tom nevieme, premietajú niekde nejaký film. Práca v divadle je oproti tej na filme vzrušujúcejšia. Ale keď sa človeku podarí hrať vo filme, je celkom isto za vodou.
Marián Labuda
