Vášnivý rybár, ktorý nakrúca filmy

Vyrastali ste na Islande v šesťdesiatych rokoch. Ako v tom čase vyzeral domáci filmový priemysel? Žiadny nebol. Hŕstka ľudí robila dokumentárne filmy. Neboli žiadne verejné financie vyhradené pre nakrúcanie, takže to bolo naozaj veľmi biedne. Všetko sa začalo až v 90 – tych rokoch. Islandčania tiež videli veľmi málo kvalitných filmov. Nebolo sa vtedy na čo dívať, takže sme museli preskočiť na ďaleký západ k americkým filmom, ktoré bežali v televízii. Aká je situácia dnes? Stále je zlá, pretože vláda kvôli hospodárskej kríze škrtla všetko dole o 10 percent. Filmový fond odrezala dokonca až o 35 percent. Pred krízou to znamenalo, že sme mohli nakrúcať 5 – 6 filmov ročne, teraz sa len jeden až tri. Situácia je teda momentálne skutočne príšerná a myslím si, že sa to zlepší až tak o päť rokov. Nikdy ste neštudovali na filmovej škole, napriek tomu ste sa stali významnou súčasťou  islandskej filmovej kultúry. V roku 1978 ste založili Filmový festival v Reykjavíku a pôsobil ste aj ako šéfredaktor prvého magazínu, ktorý písal filmové kritiky. S akým zámerom ste sa pustili touto cestou? Na Islande sa premietali iba americké filmy a ja som to chcel jednoducho zmeniť. Pohyboval som sa vo filmovej spoločnosti už niekoľko rokov a premietli sme mnoho dobrých a kvalitných filmov. Mojím zámerom bolo skrátka ukázať svojim krajanom, že existuje aj iné dostupné kino, a podarilo sa. Ľudia boli celkom ochotní ísť na kvalitnejšie filmy. Videl som ako môj národ tlstne z tej „rýchlej stravy“, takže som chcel predstaviť kvalitnú „kuchyňu“ z Ázie a Európy. Prečo ste sa rozhodli zasvätiť svoj život filmu? Nebolo to rozhodnutie. Išlo to pomaly a samo. Je to ako rieka, do ktorej vstúpite a necháte sa unášať prúdom. Ako ste sa vzdelávali? Zúčastňovali ste sa nejakých dielní alebo seminárov? Čítal som veľa kníh a cestoval som. Navštívil som Filmové múzeum v Paríži, kde som veľa videl a myslím si, že to bol práve filmový klub, kde som získal najlepšie vzdelanie. Pracoval som ako premietač, takže som videl každý film päť až šesťkrát. Mal som čas naštudovať si, čo vytvorilo ten pocit, ktorý vyrážal z filmov. Vzdelával som sa ich sledovaním. Je to ako jazda po ceste. Nemôžete sa predsa stať spisovateľom bez toho, aby ste neprečítali tú všetku dobrú literatúru. Uprednostňujete nakrúcanie dokumentov, experimentov alebo hraných filmov? Je mi to jedno. V mojom prípade to prišlo väčšinou automaticky. Keď robíte hraný film, ide o dlhodobý proces. Tri, štyri roky píšete scenár a potom rok či dva zháňate financie. Posledný dokument, ktorý som vytvoril, mi zabral iba tri roky. Pre mňa je práca na dokumentoch je záležitosť vášne a trpezlivosti, niečo ako krájanie ryby. Milujem rybárčenie a vďaka nemu sa zmenil aj môj pohľad na tvorbu dokumentov. Myslím si tiež, že vytvoriť atmosféru pre hraný film sa najlepšie naučíte z dokumentov. V hranom filme sa sám zdieľate, ukájate, ale dokumentárny film ovplyvňuje milióny ľudí. Sága o Njálovi je krátky experimentálny film. Po jeho premiére v najväčšom kine Reykjavíku ste museli z mesta načas odísť. Ako ste to vtedy brali? Pre mňa to bol vtip. Ale pre národ nie. Sága bola napísaná na tristo, štyristo stranách a ľudia tiež vďaka tejto legende cítili určitú nezávislosť. Keď som ohlásil, že idem nakrúcať slávnu ságu, a že bude len jedno premiérové premietanie, začali sa rojiť. Lístky sa predali za jednu hodinu. Prekvapil som ich a zároveň poriadne naštval. Ale získal som peniaze na môj prvý dokumentárny film O kováčovi. Hoci z Filmového fondu som asi desať rokov nedostal ani korunu. Bol to skrátka vtip, zlý vtip. Váš populárny film Deti prírody, nakrútený v 90-tych rokoch, je poetickou elégiou o smrti a o tom, ako môže byť umieranie krásne, dôstojné a bezbolestné. Kde ste pre vytvorenie filmu zobrali inšpiráciu? Je to autobiografický film z času, keď som trávil každé leto štyri mesiace na vidieku. Spoznal som kopu starých a veľmi srdečných ľudí. A keď som sa tak okolo nich toľké roky obšmietal, dostal som nápad, že nakrútim film. Nedávne sopečné udalosti na Islande vyslovene vyzývajú k dokumentárneho filmu. Neuvažovali ste o tom? Nespravil by som dokument, ale hraný film. Je nádherné pozorovať tie sopečné úpätia, ale vždy je lepšie, ak v tom bude zamontovaný aj nejaký príbeh. Ako vidíte mladých islandských filmárov? Myslím si, že nemajú svetlú budúcnosť, hlavne kvôli redukciám vo financovaní. Kedysi som produkoval množstvo mladých filmárov, ale aj tí sú už starí. Jediná pozitívna vec je digitálna revolúcia, ktorá im pomôže nakrútiť dokumenty za naozaj malý peniaz. Stačí mať v sebe vášeň pre vec. Dáva to tým pádom možnosť prejaveniu zaujímavých filmárov. Aj z filmovej školy len začali vychádzať študenti, ktorých vzájomná úroveň sa nedá porovnávať, veď škola funguje len desať rokov. Je to naozaj biedne, ale odrazu vidím množstvo nádejných zmien. Michal Liba FRIDRIK THÓR FRIDRIKSSON OSOBNE 11:00 T. Teplice (Kursalón) Tlačovová konferencia s F.T.Fridrikssonom Ďalší hostia: Jim Stark, Laufey Gudjonsdottir, Peter Nágel, Alexandra Strelková 21:00 Trenčín (ArtKino Metro) Osobné uvedenie filmu Diablov ostrov a prevzatie ceny primátora Trenčína