Kinematografia je najsilnejšia forma umenia

Aký je váš vzťah k Slovensku? Môj vzťah k Slovensku siaha do dávnych čias. Prvýkrát som prišiel sám do Európy ešte ako študent bez peňazí v roku 1985. Ešte predtým som videl zopár českých filmov, ako napríklad Ostro sledované vlaky od Jiřího Menzla a bol som skutočne zvedavý, čo tá krajina v sebe skrýva. Letel som do Amsterdamu a odtiaľ som stopoval do Viedne. Z Viedne som sa dostal do Bratislavy, kde bol vtedy ešte komunistický režim. Bol to môj prvý kontakt s ním. Strávil som dva týždne na Slovensku a v Čechách a zamiloval som sa do tejto krajiny. Už vtedy som bol rozhodnutý, že sa sem musím vrátiť a možno aj niečo nakrútiť. Po revolúcii sa mi to viackrát podarilo. V Bratislave som prezentoval svoje filmy a raz som bol v porote na frankofónnom festivale. V roku 2006 ma pozvali do Uherského Hradišťa, kde som sa zoznámil so svojou budúcou ženou, s ktorou máme dve deti. Momentálne trávim viac času v Prahe ako na Slovensku a zdá sa mi, akoby som podvádzal svoju dávnu lásku.  Ešte stále si chcete nakrútiť film na Slovensku? Áno, stále na to myslím. Robím práve dokumentárny experiment o pôvodných obyvateľoch v Kanade. Ak ho dokončím, rád by som niečo podobné nakrútil na Slovensku o Rómoch z východného Slovenska. Quebec je jediná frankofónna provincia v Kanade. Odlišuje sa aj filmovou kultúrou od ostatnej časti krajiny? Kanadské filmy nemajú také isté pozadie ako quebecké filmy. Quebecké filmy boli veľmi ovplyvnené dokumentmi z NFB (cinema direct, cinema verité), z ktorých sa zrodil quebecký film. Aj keď robíme fikciu, základ stále vychádza z dokumentu, podobne ako vo filmoch Kena Loacha alebo bratov Dardennovcov. Americká časť Kanady takéto filmy nenakrúca. Pre nich je najdôležitejšia fikcia. Ľudia v anglicky hovoriacej časti budú pozerať americké filmy a čítať americké knihy, lebo pre nich neexistuje jazyková bariéra. Pre filmárov v americkej časti je ťažšie nájsť vlastné špecifiká a to, čím sa odlišujú. V Quebecu je kultúra esenciálna. Ak ste minimálne talentovaný nemáte problém nájsť dotáciu na svoje projekty. Sme viac-menej šťastní. Čo si myslíte o novej generácii quebeckých filmárov? Vychádzajú z úplne odlišného zázemia, ako sme mali my. Vyrastal som na klasických japonských, ruských filmoch 50. 60. a 70. rokov. Dnešná mládež má internet, s počítač a malé kamery a kedykoľvek môžu s kamarátmi nakrútiť dlhometrážny film. My sme mesiac nakrúcali na 16 mm kameru a potom sme ďalší mesiac čakali na peniaze na zaplatenie štúdia. A tiež nevideli také množstvo filmov ako moja generácia. Viacerí nemajú vôbec filmové vzdelanie. Je dobré sledovať tieto filmy, pretože ich robia inak, rozohrávajú príbehy úplne iným spôsobom a nezakladajú si na dialógoch tak, ako sme to robili my. Dokazuje to, že kinematografia je najsilnejšia forma umenia, lebo sa môže stále odznova obnovovať a nachádzať nové cesty, nové naratívne postupy. Zostavovatelia krátkometrážnej sekcie urobili skvelú prácu. Každý deň mám možnosť vidieť odlišné diela z rôznych kútov sveta. Pri nich zisťujem, nakoľko živá je táto forma umenia. Povedali ste si už pri nejakom filme „škoda, že som ho nenakrútil ja“? Nie, nikdy (smiech). Spomínam si však, ako som so študentmi videl film Prorok Jacquesa Audiarda. Vtedy som žiarlil. Želal by som si, aby som mal takýto druh talentu, ale nikdy som si nepovedal, že by som ho chcel urobiť ja sám. Nina Šilanová