Kameraman sa musí prispôsobiť každému režisérovi

Aj keď máte za sebou množstvo filmov, vaša kameramanská tvorba je spätá najmä s menom Štefana Uhera, s ktorým ste ich nakrútili najviac. Z čoho vychádzalo vaše vzájomné porozumenie? A ako ste sa navzájom ovplyvňovali? Musím podotknúť, že všetky Uherove filmy som realizoval ja. Až na prvý film Učiteľka a posledný film Skanzen, na ktorých spolupracoval s inými režisérmi. Neviem, či som mal šťastie ja alebo on. Stretnutia sme si nepredpovedali. Vždy sme išli od filmu k filmu, vždy to bol prvý a posledný projekt, každý bol absolútne slobodný. Pri práci kameramana a režiséra je najdôležitejší pracovný výsledok, ktorý buď ľudí spája, alebo rozdeľuje. Mal som šťastie, že nás to trošku spojilo. Po Slnku v sieti som robil Organ, potom Tri dcéry. Bavilo ma to, lebo každý projekt bol scenáristicky a námetovo položený do úplne iného prostredia, do celkom inej témy. S každým filmom som mal pocit, že sa naša spolupráca v tej chvíli iba začala. Môže sa zdať, že práca s tým istým režisérom je jednoduchá, pretože ste zohratý tým. Zároveň však musí byť rovnako náročné hľadať vždy nové cesty, nové vyjadrovacie prostriedky, aby bol každý z vašich spoločných filmov niečím výnimočný. Ako sa vám to darilo dosiahnuť? To je dobrá otázka. Keď sa robí film a rozmýšľa sa, na to nemôže byť len jeden. Lepšie sa fantazíruje vo dvojici. Lepšie sa otvára myseľ, pretože keď si jeden niečo vymyslí, druhý môže povedať, že je to „blbosť“. Keď sme dvaja, buď robíme „blbosti“ alebo robíme vážnu vec. Vždy ste sa nejako dohodli? Dohodli sme sa vždy, ale dôležité bolo aj rozdelenie práce, čo sa mi na tom páčilo. Jednotlivé zábery a obrazy sa nenakrúcali chronologicky za sebou, robili sa podľa produkčného plánu. Režisér mal v hlave dramaturgický oblúk. Musel poznať vývoj herca. Ja som sa vždy sústredil na tvorbu obrazu. Mal som Uhrovu dôveru a bavilo ma to. Vždy som vedel, čo budeme robiť. Postavil som kameru, pripravil som si záber, zasvietil a tešilo ma, keď som ho mal hotový a mohol mu povedať, nech sa pozrie do kamery. Zo začiatku ma kontroloval, ale potom vznikla medzi nami taká dôvera, že mu už stačilo vidieť len výsledok. V tom čase to bola pre mňa veľmi náročná spolupráca, pretože ja som mal asistenta, ale Uher chcel aby som si všetko robil sám. Bol som prvý divák. Keď sa mi niečo nepáčilo, asistenti chceli záber opakovať. Po technickej stránke sme si to však nemohli dovoliť. Museli sme viac-menej nakrúcať na istotu. Myslím, že sme mali  peknú spoluprácu a mám z nej radosť. Pracovali ste však aj s inými režisérmi… Kameraman sa musí prispôsobiť každému režisérovi. Jeho mysleniu, morálnemu kódexu či optickým predstavám. Inak sa nedá. S Uherom sme si boli blízki. Martin Hollý mal napríklad iný pohľad na herecké výkony, väčšiu  predstavu o príbehu. Barabáš bol opäť iný. O každom by som vedel rozprávať… Mal som energiu, silu, schopnosť sa prispôsobiť, vytvoriť každému takú tvorivú atmosféru, akú potrebuje. Kameraman sa môže postaviť aj na hlavu, ale režisér si musí myslieť, že si všetko robí sám. On je za to nakoniec zodpovedný. Konflikty ste nemali žiadne? Konflikty boli, ale nevznikali z ľudských pohnútok. Konflikty vytvára prostredie, počasie, únava. Spolupracovníci nie sú vždy naladení na rovnakú vlnu. Nikdy vám žiaden režisér nepovedal, že záber je zlý? Nikto mi nikdy nepovedal, že niečo robím zle. Vo filme to máme ťažké, pretože keby sa niekomu moja práca nepáčila, už ma nikdy ani neoslovia. Je to nepísaný zákon. A pri režiséroch, s ktorými som spolupracoval, k podobným problémom nemôže dôjsť ani náznakom, pretože sa už potom jedná o čosi celkom iné. Ktorý zo svojich filmov máte najradšej? Nie som „pozerač“ vlastných filmov. Avšak teraz, keď som pracoval na ich digitalizácii, musel som si ich musel pozrieť a dokonca som si ich obľúbil. Vravím si: preboha, to si robil ty? Tú parádu? A mám z toho radosť. Film Organ pôsobí po vizuálnej stránke ako monumentálne dielo. Kamera je v ňom nádherná. Trvalo dlho, kým ste pre film našli správny uhol pohľadu? Krásne ste to povedali, krajšie to už neviem povedať ani ja. Organ bol, myslím, prvý širokouhlý film na Slovensku a kompozíciu sme robili poctivo. Mysleli sme si totiž, že ide o svetový vynález. Ale tá estetika alebo chuť nakrúcať širokouhlé filmy potom vyprchala. Vo vašich snímkach radi využívate pomalé jazdy kamery, švenky a panorámy čím vytvárate vnútrozáberovú montáž. Vo filme Panna zázračnica ste krásne nasnímali staničnú čakáreň, ktoré pôsobila ako posvätné miesto. Krížové klenby evokujú chrám a staničné lavičky ste premenili na kostolné lavice… Panna zázračnica je niečo úžasné, moja fabrika snov. Bolo to na hranici surrealistického myslenia. Príbeh nebol jednoznačný, ale skôr pocitový. Prostredia a situácie, do ktorých sme sa dostávali, sme sa snažili pretaviť do nadrealistickej formy. Spájať vymyslené a reálne, hľadať prijateľné spojenie.   Film som premietal v Uherskom Hradišti, kde bolo asi 600 ľudí, plné kino. Nikto neodišiel, len jedna dáma. Aj tá sa po chvíli vrátila z toalety (smiech). Myslím si, že ľudia boli veľmi pozitívne naladení. Ako som sa na nich pozeral, mal som pocit, že majú absenciu citov. Pri Panne zázračnici sa im uvoľnila fantázia a odrazu si mohli otvoriť priestor v mysli a chodiť na vlastné výlety. Mohli si otvoriť svoje predstavy. Surrealizmus nedáva jednoznačnú odpoveď. Človek ho prijíma podľa nálady, akú má v danej chvíli a ako chce vidieť svet okolo. Je dosť závislý na ľuďoch, ktorí ho vnímajú. Musia mať istú kultúrnu zbehlosť. Je to ako z výtvarným umením. Niekomu sa páčia realistické obrazy, niekomu komplikovanejšie, niekomu voľná maľba. Keď som prišiel do Prahy ako študent, bol som veľmi spútaný, ale ako som začal navštevovať galérie, akosi som sa uvoľnil. Pochopil som, že to v ľuďoch musí určitým spôsobom dozrieť. Čo robíte rád? Máte aj iné hobby ako filmy a školu? Mám rád výtvarné umenie, priateľov maliarov, návštevy v ateliéri… Aj sám maľujete? Ešte som sa k maľovaniu nedopracoval (smiech). A ani si nemyslím, že sa niekedy dopracujem. Ale závidím mojim kamarátom, ktorí nie sú maliari a majú takú osobnú pohodu, že si sadnú a urobia nejaký obraz. Za svoju umeleckú tvorbu ste získali mnoho ocenení. Má pre vás ocenenie v Trenčianskych Tepliciach nejaký význam? Viem o vás, že ste pravidelným hosťom tohto festivalu, čo vás na ňom najviac láka? Do Trenčianskych Teplíc chodím veľmi rád, pretože sa tu dobre cítim. Mám tu kolegov – filmárov, ktorých veľmi dobre poznám a miesto mi je blízke i geologicky, cítim sa tu ako doma. A čo sa týka ocenení… Je to satisfakcia. Keď človek naplní celý svoj život prácou, získava potom pocit uspokojenia, že nič nebolo zbytočné. O cenách rozhodujú vždy aj odborníci. Niekedy to chápem aj ako ich vizitku (smiech). Beriem to ako v škole. Keď je zlý študent, tak neviem, či je zlý on, alebo som bol zlý ja, ako jeho učiteľ. Nina Šilanová