Na filmovom plátne ste sa objavili ešte ako študent v roku 1965 v snímke Dimitrija Plichtu Šerif za mrežami. Ľudia si vás pamätajú aj z filmu Nevesta hôľ Martina Ťapáka. Väčšina vašich filmových projektov však súvisí s tvorbou českých režisérov. Prečo? U hercov je to tak, že buď dostanú ponuku, alebo ju nedostanú. Najpravdivejšia odpoveď bude asi tá, že v Čechách sa nakrúcalo viac filmov ako na Slovensku a tak sa stalo, že pomerne viac filmov, keď nevnímam televízne projekty, som nakrútil v Čechách. Nevidím žiaden rozdiel v práci v jednej alebo v druhej krajine. Dobrá spolupráca závisí od konkrétnych ľudí, od konkrétnej individuality režiséra, partnerov a scenára. Krásnu filmovú úlohu ste dostali minulého roku v snímke Júliusa Ševčíka Normal, kde ste stvárnili masového vraha Petra Kurtena. Bola to pre vás, ako skúseného herca, ťažká úloha? Tieto krajné polohy sú vždy tak trochu výnimočné. Preto sú aj krajné. Myslím si, že na každú rolu sa herec pripravuje vždy rovnako. Asi najkrajšie to vystihol Anthony Hopkins, keď na otázku, ako sa pripravoval na nejakú rolu odpovedal: oblečiem si sako a idem pracovať (smiech). Film Papilio režiséra Jiřího Svobodu, ktorý sa premieta počas festivalu ste do programu vybrali vy. Má pre vás táto snímka nejaký osobitý význam? Som presvedčený o tom, že to bola veľmi zaujímavá spolupráca. Vynikajúci scenár, vynikajúci režisér, skvelý kameraman, mal som výborných hereckých partnerov: Do výberu som rozmýšľal aj nad filmom Dobří holuby se vracejí, ale v kinách a televíziách už bol premietaný mnohokrát. Snímka Papilio je menej známa, ale myslím si, že veľmi dobrá. Vedeli by ste priblížiť, koho stvárňujete v tomto filme? To už som skoro zabudol (smiech). Ale nie, je to príbeh, ktorý sa odohráva za extrémnych okolností protektorátu. Moja postava si hľadá miesto na slnku a svoj slobodný výraz často aj tým, že sa pohybuje za hranicou zákona. Je to silná individualita, ktorá sa snaží preplávať týmto obdobím. Dostáva sa často do konfliktov, ktoré potom musí riešiť, ale končí to tragicky. Myslím si, že to je pekný príbeh. Počas svojho života, ste vystriedali niekoľko profesií. Stále ste sa však vrátili k herectvu, s ktorým ste ako mladík začínali. Je podľa vás ťažké ukončiť hercovu misiu, keď ste už raz na ňu nastúpili? To je úplne individuálne. Poznám hercov, ktorí skončili v šesťdesiatke a povedali si nikdy viac a potom sú herci, ktorí sú podstatne starší odo mňa a vždy hrajú. Je to asi individuálny výber. Aj keď som dôchodca, neviem si svoj život predstaviť bez toho, aby som nepracoval. A pretože už nechcem pracovať v žiadnych verejných funkciách, ani manažovať nijakú inštitúciu, beriem to skôr ako svoje hobby. Ale súčastne je to samozrejme práca aktívna, ktorá mi prináša isté uspokojenie i zaujímavé stretnutia. Takže pri tom pravdepodobne vydržím, kým mi bude slúžiť zdravie. Vo festivalovom parku si preberiete ocenenie Hercova misia. Aký je to pocit? Iste je to príjemný pocit, aj keď je to, na druhej strane, ocenenie za celoživotné dielo. Stále pracujem a chcem pracovať, takže moja celoživotná práca ešte nie je na úplnom konci. Už som to povedal niekoľkokrát, mám predsa celý život pred sebou (smiech).