„Film musí mať pravdu, estetiku, rozum, cit a vieru – pretože film má byť pravdivý, vzrušujúci, potrebný, krásny a plný nádeje. Také filmy by som chcela robiť. Bojím sa ale, že to nebudem nikdy vedieť,” povedala Chytilová ako mladá režisérka v jednom zo svojich prvých rozhovorov. Jej diela sú dôkazom toho, že v poslednej vete svojej výpovede sa mýlila.
Chytilová je dnes ikonou európskej kinematografie a vo svojich filmoch neustále hľadá odpovede na nové a nové otázky.
Filmy „enfant terrible“ českej kinematografie sú plné satiry, nadhľadu, kritiky, provokácie aj filozofovania. Neľútostne odrážajú stav spoločnosti v socializme, ale aj dnes, zaostrujú na medziľudské vzťahy a divákom často od smiechu až mrzne úsmev na tvári.
Osobitý a nekonvenčný pohľad nekompromisnej českej režisérky a scenáristky Chytilovej mnohých pohoršuje, ale jej aj priniesol mnoho ocenení.
„Pre mňa je hádka formou diskusie a aj po tom najväčšom „kraváli“ jednám s človekom normálne,“ hovorí Chytilová.
Chytilová sa narodila 2. februára 1929 v Ostrave. Študovala architektúru v Brne. Keď si privyrábala ako modelka, všimol si ju scenárista Jiří Brdečka, ktorý hľadal dvorné dámy pre film Cisárov pekár – Pekárov cisár. Pri svojom prvom nakrúcaní sa Chytilová ako 22-ročná do filmu zamilovala. Začala pracovať na Barrandove, ako klapka, skriptka a pomocná režisérka a v rokoch 1957 až 1962 študovala réžiu na FAMU v ročníku významného režiséra Otakara Vávru. Po jej absolvovaní začala nakrúcať diela, ktoré dnes patria do zlatého fondu českej kinematografie.
Prvá dáma českého filmu stála v 60. rokoch pri zrode takzvanej novej československej vlny.
“Vždy sa pozerala na svoje témy rýdzou filmovou rečou. Jej filmy boli zakazované a znovu dovoľované. Každú prácu si musela ťažko presadzovať a ona na to mala energiu aj vôľu,” povedal o Chytilovej neskôr jej pedagóg Vávra.
Upozornila na seba už svojimi školskými filmami Strop a Pytel blch. Za celovečerný debut O něčem jiném o osudoch dvoch žien, získala cenu na festivale v nemeckom Mannheime.
S bývalými spolužiakmi z FAMU – Jiřím Menzelom, Evaldom Schorom, Jaromilom Jirešom a Janom Němcom nakrútila v roku 1965 poviedkový film Perličky na dne ako adaptáciu Hrabalových poviedok. Rok na to excelovala slávnou snímkou Sedmikrásky o dievčatách riadiacich sa mottom: nič nevadí, hlavne nech je zábava. Získala zaň v Bergame ocenenie za najlepší autorský film. A pritom v Benátkach ho odmietli ako nezaujímavý.
Uprostred natáčania snímky Ovoce stromů v roku 1968 ju zastihla sovietska okupácia. Film prerobila na metaforu o zrade. Nasledovala teda nútená prestávka.
Vo svojej filmárskej kariére pokračovala až na konci 70. rokov. Až v roku 1976 natočila ďalší film Hra o jablko s Dagmar Bláhovou a Jiřím Menzelom v hlavných úlohách. Odľudštené vzťahy si vzala na paškál vo filme z roku 1979 Panelstory aneb Jak se rodí sídliště.
V 80. rokoch nakrútila snímky Kalamita a Šašek a královna, do ktorých obsadila Bolka Polívku. Vzala si ho aj za hlavného predstaviteľa Bohuša do svojej kultovej snímky Dědičství aneb Kurvahošigutntag, ktorú nakrútila tri roky po revolúcii. Chytilová sa podpísala aj pod filmy Vlčí bouda, divácky úspešné Faunovo velmi pozdní odpoledne či Pasti, pasti, pastičky.
Jej posledným celovečerným hraným filmom je tragikomédia Hezké chvilky bez záruky z roku 2006.
V posledných rokoch sa venovala viac dokumentárnej tvorbe. Už jej dokument Praha – neklidné srdce Evropy, ktorý nakrútila pred 25 rokmi, označil Vávra za medzník moderného filmu.
Nakrútila napríklad snímku o ženách aktívnych v politike – Potížistky alebo dokument o časti Prahy, v ktorej žije – Troja – proměny v čase.
“Kto chce robiť film, musí sa sústrediť na jednu vec. Najhoršie je uvedomiť si, čo chceme skutočne povedať, pretože každý sme iný a každý vidíme problematiku sveta okolo seba svojim špecifickým pohľadom. Každý z nás môže byť prínosom, ide o to, či sa dokážeme sústrediť na to, čo si skutočne myslíme a čo sme,” hovorí Chytilová.
Pri príležitosti svojich 80. narodenín, ktoré oslávila 2. februára tohto roku, si prevzala zlatú medailu Akadémie múzických umení, na ktorej filmovej fakulte študovala a pôsobí tu ako vedúca Katedry réžie. Zdravie a élan do ďalších filmov poprial režisérke aj prezident Václav Klaus. “Vaše filmy som obdivoval už v 60. rokoch a nemenej v 70. a 80. rokoch. Boli pre mňa modelovou ukážkou toho, ako bolo možné prežívať toto absurdné dvadsaťročné obdobie bez ustupovania od svojich názorov a postojov a robiť niečo pozitívne,” napísal v dopise Klaus.
Chytilová je od roku 1992 nositeľkou francúzskeho vyznamenania Rytier umenia a literatúry. V roku 1998 si prevzala od prezidenta Václava Havla Medailu za zásluhy. Na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary jej udelili Zlatý krištáľový glóbus za dlhoročný prínos svetovej kinematografii. Je aj držiteľkou Českého leva za umelecký prínos českému filmu.
———————————————————————————————————–
OSOBNÉ UVEDENIE
O 16. 30 v sobotu 27. 6. uvedie Chytilová osobne v Tatra Banka Cineme svoj film Kopytem se, kopytem tam z roku 1988.
Choroba AIDS sa stala východiskom pre skúmanie povrchných vzťahov
medzi ľuďmi a symbolom smrteľného ohrozenia, stresovej situácie, ktorá
odhaľuje podstatu jednotlivých charakterov. Traja sympatickí tridsiatnici, kontrolór
Pepe (Tomáš Hanák), veterinár Dědek (Milan Šteindler) a prevádzkár
František (David Vávra) si veselo užívajú život, namiesto lásky striedajú sexuálne
partnerky a cenu života im pripomenie až ohrozenie AIDS. Týmto filmom Věra Chytilová dokázala, že si vie vybrať najsilnejšie a najnosnejšie impulzy doby a použiť
ich vďaka filmovému videniu pre prekvapujúce umelecké dielo.
