Keď režisér Peter Hledík založil v Trenčianskych Tepliciach medzinárodný filmový festival, priviedol ako prvého režiséra Petra Greenawaya. Autor filmov ako Topenie po číslach či Kuchár, zlodej, jeho žena a jej milenec vtedy odkryl tvorivé karty. A nikomu neprekážalo, že vzduch na jeho workshope bol pre tlačenicu nedýchateľný. Po dvadsiatich rokoch popisuje Hledík založenie festivalu slovníkom jadrovej fyziky.
Ako sa vám podarilo v roku 1993 pritiahnuť na začínajúci festival hviezdu režisérskeho neba Petra Greenawaya?
Pokúšali sme sa ho pozvať, ale na faxy z Bratislavy nám nikto neodpovedal. V tom čase však s nami spolupracovala Helena Vančíková, ktorá žila v Londýne. Tak sme Greenawayovi napísali pozvanie na hlavičkovom papieri, kde bolo uvedené – Art Film Festival, London Office a Helena mu fax poslala zo svojej londýnskej kuchyne s odkazom na londýnske telefónne číslo. A to už pán Greenaway zareagoval.
Malý trik?
Podstatné bolo, že s ním potom telefonicky hovorila perfektnou angličtinou, zasvätene, ovládala profesiu, poznala jeho tvorbu a presne vedela povedať, čo od neho očakávame. Greenaway pochopil, že na Slovensku existuje nielen kinematografia, filmoví profesionáli, ale aj filmová škola. A jej študenti o ňom niečo vedia a chcú ho spoznať ako tvorcu. Prišiel a mal workshop súčasne na dvoch miestach. Mimoriadne úspešný.
Bolo za dvadsať rokov života Art Film Festu ťažšie získať na festival dobré filmy alebo herecké hviezdy?
Na svete existuje niekoľko festivalov, na ktorých tieto dva fenomény patria k sebe. V Cannes, Benátkach, Berlíne herci skoro povinne prezentujú svoj film. Tam je to jednoduché. Pre nás sú to dve odlišné kategórie a každá má svoje špecifiká. Obidve si vyžadujú hlbokú znalosť prostredia, diplomatické schopnosti a ešte čosi ľudského navyše.
Vytiahla vám práca na zostrihu dokumentu z predchádzajúcich ročníkov festivalu dáku spomienku, ktorú už aj zaniesol prach zabudnutia?
Nie je to tak dávno, čo som si presne vybavil pocit, ktorý síce upadol do zabudnutia, ktorý však bol pre zrod a ďalší vývoj festivalu mimoriadne dôležitý. Pojem, ktorý som si pamätal z obdobia štúdia jadrovej fyziky a ktorý som neskôr v živote pokladal za základ úspechu. Fenomén nadkritického množstva – zovšeobecnený na akékoľvek ľudské konanie.
Skúsite to vysvetliť tým, čo jadrovú fyziku neštudovali?
Pokiaľ chce človek dosiahnuť nejaký cieľ, musí na to vynaložiť nadkritické množstvo prostriedkov – námahy telesnej, duševnej, peňazí či schopností. S akýmkoľvek podkritickým množstvo s vecou nepohne. Takže aj tento pocit som teraz oprášil, keď festival opäť dosiahol jeden zo svojich míľnikov.
Kedy vám bolo pri jeho organizovaní najťažšie?
Pred siedmimi rokmi prežíval festival kritické obdobie. Rozhodovalo sa o jeho ďalšom bytí či nebytí. Boli to extrémne náročné dva roky, ktoré priniesli mnoho nedorozumení, zmien, ale nakoniec podstata festivalu zostala a navyše vznikla vízia do budúcnosti, stabilizovalo sa profesionálne zázemie a dá sa povedať, že Art Film Fest dospel.
Keď si v hlave premietnete film s názvom Art Film Fest, čo uvidíte ako prvé?
Tvár mojej mamy, ktorá sedí v salóniku hotela vedľa Sophie Loren. Je šťastná, asi aj trochu hrdá na syna a usmieva sa.
