Francúzsky scenárista Jean–Claude Carrière si na Art Film Feste preberie ocenenie Zlatá kamera. Keď hovorí o spolupráci s Luisom Buñuelom, ktorý podľa jeho scenárov nakrútil Skrytý pôvab buržoázie či Krásku dňa, spomína si najmä na to, ako si z neho režisér strieľal. Čo ste sa museli naučiť ako prvé, keď ste si sadli k scenáru? Najprv to, že scenárista nemôže písať román. Dobrý scenár má jedinú kvalitu. Vznikne podľa neho dobrý film. Prvé, s čím sa musí scenárista vyrovnať, je skutočnosť, že jeho text sa vo svojej podobe rozplynie a jeho práca skončí vo filmovom štúdiu v smetnom koši. Aký je teda rozdiel medzi písaním scenáru a napríklad románu? Literatúra sa skladá z hlások, viet, kapitol. Filmový scenár zo scén. Pri písaní scenáru sa musí autor sústrediť na filmový jazyk. Ten, ktorý sa vyvinul za sto rokov, čo sa filmy nakrúcajú. Má jasné pravidlá a nástroje a tých sa treba držať a pracovať s nimi. Ako sa teda písalo pre Luisa Buñuela? Práca s ním bola ako dostať sa do finále na olympijských hrách. Nedá sa vystúpať vyššie. Keď sme písali scenár, zavreli sme sa na dva, tri mesiace osamote a celé dni sme tvorili. Sedeli sme oproti sebe a živo komunikovali. Tak sa pozná, že vzniká dobrý scenár. Znudený režisér sediaci oproti scenáristovi ukazuje na presný opak. Buñuel mal vo mne oponenta, nie sekretárku. Bola teda spolupráca s ním vašou najzaujímavejšou? Miloš Forman a ďalší veľkí režiséri sú Buñuelovi v konečnom dôsledku podobní. Všetci sú veľké, zaujímavé osobnosti. Ale s Buňuelom bola navyše zábava. Každý deň vtipkoval. Prišiel do mojej izby a vyhlásil: Všetko, čo sme napísali za posledné tri týždne sú hlúposti. Odchádzam do Mexika, tam si napíšem scenár sám. A odkráčal. Takto si zo mňa vystrelil aspoň raz za deň. Možno ho porovnať s režisérmi súčasnosti? Svet mal úžasnú generáciu veľkých režisérov, ktorí sa narodili okolo roku 1900. Hitchcocka. Buñuela, Kurosawu… azda posledný z nich bol Stanley Kubrick, ktorý bol, pravda, mladší. Dnes takých režisérov niet. Takže je filmový svet chudobnejší? Zaujímavým fenoménom je ústup veľkých režisérov a nástup kinematografií z nových krajín. Kedysi by sme vôbec nepredpokladali, že budú Irán, Kórea, Čína alebo napríklad Izrael budú niečo nakrúcať. Ale ja verím, že aj z dnešných režisérov nakoniec vyrastie zopár titanov. Veríte teda súčasnej kinematografii? Treba ju, samozrejme, vidieť ako tú, ktorá ukazuje problémy spoločnosti, a tú, čo vzniká v Hollywoode. Majú odlišné ciele. Jedna chce prehovoriť k divákovi, aby sa zastavil a zamyslel. Druhú zaujíma najmä zisk. Juraj Fellegi
