Z festivalového denníku:
Každý film je umenie a hovorí o umení
Jean Cocteau o nej povedal, že je to žena s najkrajším povojnovým temperamentom. ANNIE GIRARDOTOVÁ bola pri rozhovore skutočne veľmi živá. Raz sa dokonca z ničoho nič zodvihla z kresla a zamávala vo vzduchu rukami, pretože na ilustrovanie toho, čo chcela povedať, potrebovala celé telo. Priezračná bezprostrednosť svetoznámej francúzskej herečky ma na úvod priviedla k otázke, ako vlastne vníma sama seba.
Ja sa nevidím. Viem len, že keď sa ráno pozriem do zrkadla, chytám sa za hlavu, že ako to vyzerám. Hovorím si: Bože, čo mám robiť s tými vlasmi. Ale niekedy si poviem, že som ešte dosť pekná a mladá. To je môj humor.
Na Internete som v stránke venovanej Catherine Denevue našiel tvrdenie, že v 70-tych rokoch krásna Catherine bezmocne plakala do vankúšov, pretože všetku slávu jej ukradla Annie Girardot.
Nie je to pravda, sme veľké priateľky. Catherine je neuveriteľne citlivá, pretože si toho veľa pretrpela. Ale v jednom filme s Philipom Noiretom som ju videla reagovať ohromne energicky. V duchu som sa vtedy smiala, veď ona má taký istý temperament ako ja. Raz sme s Catherine a Rogerom Vadimom, režisérom a jej životným partnerom, začali nakrúcať film, keď som mala iba desať dní po pôrode. Volalo sa to Neresť a cnosť, boli sme vtedy všetci mladí, krásni, ja som hrala neresť, Cathernie bola cnosť, keď po čase zrazu aj ona zistila, že je v druhom stave. Vadim so svojou ťažkou povahou vtedy stále niekde lietal, Catherine to nemala ľahké a tak som ju pozvala bývať k sebe do Ríma. Dva mesiace žila u mňa a to hovorí za všetko. A teraz, predstavte si, by som mala hrať vo filme s jej synom. Pamätám si ho z Ríma, keď ešte ani nebol na svete. Dodnes Catherine obdivujem. Prekonala veľkú bolesť zo smrti sestry Francoise a to v nej zostane už na celý život. Vždy bude ubolená, ale jej úžasnej tvári to len pridáva na kráse.
Herec predáva svoju tvár a konkurencia je veľká obzvlášť vo Francúzsku, kde človek stretne šarmantnú ženu na každom kroku. Ako sa k sebe správajú francúzske herečky?
Nepoznám samozrejme všetky, ale občas vyjdú na povrch nejaké klebety. Zlé reči väčšinou hovoria len podrezané jazyky. Možno niektoré herečky na seba žiarlia a robia si navzájom zle. No keď už človek má to šťastie, že mu osud dopraje toľko úspechu ako mne, Catherine Denevue alebo Jean Moroe, nemôže byť nikdy viac malicherný. Nemôže sa znížiť na úroveň zloprajníkov. Skrátka dostane sa už do iného štádia a nad isté veci je povznesený. Taký bol Jean Gabin i Romy Schneider. Aj medzi tými najväčšími hercami sa niekedy môže objaviť štipka zloprajnosti, ale vyhráva úcta a to, že sa navzájom rešpektujú.
Vlani ste boli predsedníčkou poroty, ktorá udeľovala Cézara. Ako by ste určili súradnice súčasného francúzskeho filmu?
Nerada by som sa k tomu vážnejšie vyjadrovala, lebo nemám až taký dobrý prehľad. Či už ide o francúzske alebo iné filmy, musím sa priznať, že nechodím často do kina. Kinosály v Paríži sa stali neznesiteľné a tak sa radšej pozriem na film v televízii a osamote. Rada doma prepínam televízne kanály.
Čo si pozriete najradšej?
Mám teraz veľa starostí a neviem, kam skôr skočiť. Bola som v Tunise, potom v Montreali, teraz som v Trenčianskych Tepliciach. A keď som už konečne doma, treba chodiť nakupovať na trh alebo pomáhať dcére a to už ani nehovorím o neporiadku, ktorý je u mňa doma. Nemám teraz upratovačku a to je malý koniec sveta.
Máte rada art-filmy, filmy o umení?
Veľmi rada. Myslím si, že každý film je umenie a je aj o umení. O čom všetkom by by som nikdy nebola nepočula, na koľko vecí by som nikdy nebola nepomyslela, keby neexistovli filmy! Kinematografia je úžasná.
Peter Hledík
