23. ročník Art Film Festu, ktorý sa dnes začína, ponúkne 125 filmov z 50 krajín. Riaditeľ festivalu Peter Nágel hovorí, že pri ich výbere sa programový tím snaží nájsť filmy slávnych režisérov a zároveň objavovať zaujímavé diela neznámych tvorcov.
Filmy, ktoré uvádzajú festivaly v súťažiach, si neraz vyslúžia prívlastok ,,samé depky". Bude to tento rok na Art Film Feste inak?
Ani tentoraz neponúkne Art Fim Fest v súťaži komédiu alebo vyslovene odľahčený príbeh. Ani Malá z rybárne, prvý animovaný film vôbec, ktorý Art Film Fest uvádza v hlavnej súťaži, sa nekončí klasickým happyendom. Najkomplikovanejší je asi lotyšský film Modris. Jeho hrdina si nechce rozumieť s matkou ani okolím, netuší, čo chce v živote dosiahnuť, nemá o nič záujem, apaticky tápa v bludnom kruhu.
Podľa čoho vyberáte filmy, ktoré festival uvedie – a nielen v súťažiach?
Chceme priniesť filmy, ktoré mnoho divákov očakáva, pretože vďaka internetu sa dnes o zaujímavých novinkách rýchlo dozvedia. Dúfam, že ozajstní kinofili ešte dlho budú uprednostňovať nemainstreamový film v prvotriednej kvalite na veľkom plátne. Snažíme sa tiež ukázať, ako sa filmy robia vo svete. V súťaži máme aj novozélanský film Čierny kôň nakrútený podľa skutočnej udalosti. Získal desať národných filmových cien a medzičasom obehol takmer celý svet. Ale v programe sú aj dva islandské filmy Život v akváriu a Fúsi – jeden lepší ako druhý. Filmy podobných kinematografií sa v slovenských kinách už takmer neobjavujú, v televízii možno občas.
Celovečerný dokument Citizenfour o afére s tajnými dokumentmi, ktoré zverejnil Edward Snowden, získal oscara a ďalších 50 cien po celom svete. Bude patriť k ťahákom?
Som prekvapený, že film sa ešte u nás nepremietal, hoci svetovú premiéru mal v Toronte. Podarilo sa nám ho získať a dúfam, že niektorá televízia film zakúpi, aby ho videlo viac ľudí. Meno Edward Snowden dnes poznajú aj tí, čo sa nezaujímajú o politiku alebo výzvedné služby. Ale o problémoch, ktoré svojou výpoveďou a odhalením spôsobil, už tak veľa nevieme.
Najväčšiu kolekciu trinástich filmov predstavia Európske zákutia. Zámer či náhoda?
Roky tvrdím, že európska kinematografia je zaujímavá, príťažlivá a má veľké osobnosti. Keď bratia Tavianovci získali pre tromi rokmi Zlatého medveďa v Berlíne za drámu Cézar musí zomieť, myslel som, že je to krásne zavŕšenie ich kariéry. Napriek tomu, že obaja už majú osemdesiatku za sebou, nakrúcajú ďalej. Som rád, že môžeme uviesť ich najnovší film Úžasný Boccaccio. Na druhej strane objavom je britský režisér Yann Demange s drámou ’71, situovanou do Severného Írska, keď vznikalo podhubie pre občiansku vojnu.
A ktoré tri filmy by si návštevníci Art Film Festu rozhodne nemali nechať ujsť?
Je ich oveľa, oveľa viac… Zbrusu Nový zákon belgického režiséra Jaca Van Dormaela, ktorý pracuje s úsmevnou ideou, čo keby Boh žil…. A Boh žije v Bruseli ako normálny človek, má rodinu, nie je láskavý, nechce pomáhať ľuďom, každý ho otravuje. Potom povedzme štylizovaný dokument režiséra Ulricha Seidla V pivnici. Je to mozaika čudesných, až bizarných mikropríbehov rakúskych občanov, ktorí väčšinu voľného času trávia v suteréne, v pivnici – a nie vo svojich luxusných domoch. A napokon dokument Majdan. Na začiatku vidno ľudí, ktorí prichádzali na centrálne kyjevské námestie, ako sa báli, chýbali im informácie. Na konci filmu známeho Sergeja Loznicu sú už trochu iní. Uvedomili si, že aj ich hlas , ich občianske vystúpenie má šancu niečo zmeniť.
Jena Opoldusová
