Dokumentarista a rodený Košičan Peter Kerekes tento rok na festivale zostavil vlastnú sekciu filmov. V rámci nej premietnu aj jeho snímku 66 sezón, ktorá zobrazuje spomienky na Starú plaváreň v Košiciach.
Sedím s filmárom-Košičanom v meste, ktoré sa druhýkrát stalo mekkou filmu na Slovensku. Ako to vy osobne vnímate?
Ja som, samozrejme, veľmi rád, že Art Film Fest je v Košiciach. Som veľmi zvedavý, ako to bude fungovať, koľko ľudí príde o šiestej do kina. Na jednej strane je to radosť, na druhej je to tiež taký stiahnutý žalúdok (smiech).
Tento rok ste dostali možnosť vytvoriť na festivale vlastnú sekciu a vybrať vaše najobľúbenejšie filmy. Bol to ťažký výber?
Priznám sa, že ja som po tomto tajne túžil už veľmi dávno, ale nikdy som nemal odvahu to niekomu navrhnúť, lebo to sa nesluší. Preto som bol veľmi rád, keď ma Peter Nágel oslovil. Chcel som ukázať to, čo mám rád, svojim priateľom, známym a širšej verejnosti v Košiciach. Ide teda o vyslovene subjektívny výber.
A čo je teda to, čo máte rád?
Všetky tieto filmy majú jednu spoločnú vec, a to je humor. Ten je rôzny – cynický ako u Ulricha Seidla alebo ľudský, až patetický ako u Sukovcov, ale vždy sú to vtipné filmy. Sledujem veľa dokumentárnych filmov a mnoho z nich útočí na súcit. A ako hovorí Čechov, ťažšie je diváka rozosmiať ako rozplakať, a tieto filmy diváka rozosmievajú. Takže musíte zapojiť mozog. Pri súcite idete na tú prvú signálnu sústavu, ale vtip musíte pochopiť, čiže rozmýšľať. Preto si to vyžaduje náročnejšieho diváka.
Keď hovoríme o náročnom divákovi – práve dokumenty veľmi neútočia na masy. Ako je to so Slovákmi a dokumentami? Aký vývoj u nás badáte?
Veľmi dobrý. Keď som prvýkrát premietal 66 sezón, mali sme 430 divákov a časom vďaka Slepým láskam Ďura Lehotského, Iným svetom Marka Škopa či Cervanovej Roba Kirchhoffa si ľudia navykli chodiť na dokumentárne filmy aj do kín. Samozrejme, musíme si uvedomiť, že sme malá krajina, ktorá v tomto smere nikdy neurobí nejaké veľké čísla. Je to podobné ako s poéziou – dokumentárny film je aristokraciou medzi filmom, nie je to masová záležitosť.
Vaše dokumenty získali viacero cien, ale vy si vraj viac ceníte záujem divákov. Festivaly sú ideálnou príležitosťou na to, ako pozorovať ich reakcie. Sledujete to?
Sledujem. Rokmi už viem, ktoré scény ako fungujú a vyslovene si užívam, keď vidím, ako ľudia reagujú. Mám vtedy premietanie svojho vlastného filmu (úsmev). Preto som rád, že robím túto sekciu. Tie filmy by sa dali poslať cez internet mojim kamarátom a známym, ale podľa mňa to spoločné prežívanie, to, že sa to udeje v kine a ste súčasťou kolektívneho vedomia, je úžasné.
Zažili ste aj opačnú situáciu, keď ľudia na váš film reagovali inak, ako ste čakali?
Áno. Najrôznejšie to bolo pri Zamatových teroristoch, kde diváci v každej krajine reagovali inak. To, čo bolo vtipné v Čechách, pri tom ľudia v Poľsku plakali.
Vrátim sa ešte k vašej sekcii. Pri vašom vlastnom filme 66 sezón bol ten výber zrejme jasný, keďže sa dej odohráva v Košiciach.
To bolo jasné od začiatku. Ja som zvedavý, ako sa na to prídu pozrieť niektorí z protagonistov, ako sa také to kúpanie vo filme znova zopakuje.
Na námet tohto filmu vznikla neskôr aj opera. Ako to ide dokopy – opera a dokument?
Medzi dokumentárnym filmom a operou nie je veľký rozdiel. Vy vyberáte iba časti z reality a dávate im nový význam. A ja som v 66 sezónach neriešil pozadie života tých ľudí, mňa zaujímali časti, z ktorých som natočil film. Podobne sme pracovali aj pri librete, keď sa z toho robila opera. Ten film je veľmi muzická záležitosť, pracuje s emóciami podobne ako opera. Navyše ľudí nijako neštylizujem. Je rovnako neprirodzené, keď sa tri babky pred kamerou vyzliekajú do plaviek, ako keby tri babky spievali na pódiu áriu. A veľkým umením vo filme je práve vyrobiť ilúziu skutočnosti. Ten film nikdy nefunguje ako záznam reality, ale ako záznam spomienky, kedy sa mne podarí moju spomienku dostať cez plátno do hlavy divákom. Takisto funguje aj opera – dokážete uveriť, že človek s falošnou bradou je naozaj Rómeo a žena je Júlia a že sa na chvíľočku nachádzate vo Verone.
Mne ako divákovi sa ale nemusí do hlavy naprojektovať práve vaša spomienka, môže mi napadnúť niečo úplne iné…
A to je práve tá krásna vec. Interakcia s divákom je dôležitá, preto ja potrebujem inteligentných divákov a nikdy nebudem mať stotisícovú návštevnosť. To je to krásne – že ten základ spomienky alebo tá atmosféra sa dopraví bez najmenších strát k divákovi. Stalo sa mi pri premietaní v Brazílii, v Izraeli či v Kanade, že ľudia na 66 sezón reagovali rovnako a mali rovnaký dojem. A pritom ten film rieši maďarsko-slovenské vzťahy a ľudia v Buenos Aires ani netušili, že nejaké Maďarsko a Slovensko existujú. Uchádzala im tretina kontextu filmu, no napriek tomu interpretovali tie veci tak, ako som chcel. To je úžasné.
Vy si často spomínate na svoje detstvo, ako vám starí rodičia premietali na plachtu diapozitívy z dovolenky pri mori a to veľmi ovplyvnilo aj vašu tvorbu. Nie je ale sentiment pre filmára nebezpečný?
Je nebezpečný, samozrejme, ale neviem s tým vedome pracovať. Nemeriam metre sentimentu, ale vždy to vyvažuje vtip. Je to asi dané mojou fyziognómiou, že som sentimentálny a mám rád vtip. Tak sa to zrejme niekde vo mne prirodzene spája.
Pôvodne som sa chcela opýtať, či realita nie je pre filmára limitujúca, ale ako vás počúvam, už túto otázku asi nepoložím.
Ja si myslím, že práve fikcia je veľmi limitujúca. Lebo dokument dokáže rozprávať oveľa poetickejším spôsobom a funguje pri ňom jedna vec, ktorú neviem vysvetliť. Rád by som sa jej venoval, keď budem menej točiť a viac sa venovať akademickej činnosti. My sa nejakým spôsobom vieme viac stotožniť so skutočnými ľuďmi, keď cítime, že sú skutoční.
Takže hraný film vás neláka?
Ale láka. Rád by som si to vyskúšal.
Ako reálne to vidíte?
Ja teraz robím na jednom filme, ktorý začal ako dokument a vyrástol nám z toho hraný film. Začali ma zaujímať nie spomienky protagonistov, ale sledovať priamo veci, ako sa vyvíjajú. Tak sme to začali písať tak, aby sme mali štruktúru hraného filmu.
To sa vám stalo prvýkrát, že sa vám dokument prerodil na hraný film?
Áno, ale už Zamatoví teroristi boli tak na hrane.
Kedy ste si vy sám naposledy pozreli 66 sezón od začiatku do konca?
Super otázka (smiech). V Rijeke pred dvomi rokmi, kedy bolo premietanie priamo na morskej pláži. Bol som sa pri tom ešte kúsok okúpať, ale sledoval som to.
Keď ste ten film v Rijeke pozerali, hovorili ste si, čo by ste dnes natočili ináč?
(premýšľa) …veď to je vlastne už trinásť rokov, čo som to natočil. To je strašne dávno. Nutkanie niečo urobiť ináč som mal hneď po dokončení filmu a prvé dva-tri roky, keď som s ním chodil po festivaloch. Teraz som sa s tým už zmieril a mám rád všetky chyby a zbytočné scény, ktoré tam sú. A je ich tam dosť (smiech).
Vedeli by ste povedať, kam ste sa za tie roky posunuli? V čom ste sa zmenili?
Ja dúfam, že nikam! Veľmi objektívne povedané, ja si myslím, že 66 sezón je môj najlepší film. A chladnokrvne poviem, že nikdy v živote už nič lepšie nenatočím. Bola to totiž esencia všetkého, čo bolo pre mňa v živote dôležité – moja rodina, Košice, história, na malú chvíľočku sa tam objaví aj moja dcéra…
Neplánujete natočiť aspoň niečo podobné, príbeh miesta so svojím geniom loci?
Plánujem, ale nemôžem vám to povedať (smiech). Dúfam, že nabudúci rok, keď sa tu stretneme, budem môcť o tom hovoriť viac.
Obligátna otázka na záver – kto alebo čo je vašou inšpiráciou?
To sú také zaujímavé náhody. Keď maďarská televízia dávala koncom 80. tych rokov prierez sovietskej kinematografie, môj otec ma vždy zavolal: Poď si to pozrieť. Boli tam všetci tí fantastickí gruzínski režiséri, a to boli pre mňa také silné obrazy, že sa mi nejakým spôsobom vždy opakujú v mojich filmoch.
Práve teraz na festivale sprevádzate gruzínsku režisérku Nino Kirtadze. Takže kruh sa akoby uzavrel.
No, ja práve naopak dúfam, že to je špirála, ktorá bude pokračovať (smiech).
Mária Mlaková
