Keby sa raz na druhom svete stretli všetci herci, ktorých Art Film Fest ocenil Hercovou misiou, bol by to príjemný mejdan. Mnohých by som rád osobne spoznal, hovorí Juraj Kukura. Sám si ocenenie preberie dnes popoludní. Je vraj oveľa príjemnejšie túto cenu dostať, ako nedostať.
Popri hraní, v poslednom čase najmä v divadle, vediete už 13 rokov bratislavské Divadlo Aréna. Ste v súčasnosti viac herec alebo riaditeľ?
Herec. Kukura je najväčšia rola, akú som kedy hral. Divadlo je moje hobby a vďaka tomu môžem byť nezávislý. Skúšal som si nájsť aj koníčka, ale nič ma nechytilo.
A čo ste skúšali?
Precestoval som pri filmovaní zo 50 krajín. Bol som aj na Borneu, na Islande aj v Grónsku. Keď som nakrúcal na Novom Zélande a desať dní som skúšal rybárčiť v najlepších revíroch, nechytil som ani rybu. Keď som nakrúcal pri golfovom rezorte v Štajersku, prešla ma chuť aj na golf. A auto mám také rýchle, že si nemusím nič dokazovať a môžem s ním jazdiť pomaly.
Hercova misia je teda váš osud?
Nič iné neviem robiť. Mám začať štrikovať?
Možno vzdelávať. Môžu tak umelci vplývať na spoločnosť?
Umenie má podľa mňa otvárať témy, lámať tabu, provokovať, byť v konflikte s mocou, klásť otázky… ale nie vzdelávať. Ideme teraz v Divadle Aréna spustiť nový cyklus, každý štvrtý štvrtok v mesiaci budeme premietať filmy v programe Najkrajšie filmy nášho života. A to kino je princilpiálne postavené tak, že nemá vzdelávať. Chcem, aby bolo rovnakou silnou kultúrno-spoločenskou udalosťou, ako je divadlo. Chcem, aby uvádzalo filmy, v ktorých sa ešte snívalo.
Dnes je to odlišné?
Nepáči sa mi, keď sa odrastená generácia zaoberá tým, že sa dvaja mladí ľudia objímajú na lavičke a zároveň sa každý z nich pozerá do svojho mobilu. Nehodnotím to. Čo mi prekáža, je fakt, že dejiny a história na Slovensku neznamenajú veľa. Táto spoločnosť je zvyknutá robiť hrubé čiary za všetkým, o čom si myslíme, že by nám mohol niekto vyčítať.
Prečo vám to prekáža?
Pretože považujeme za urážku národa to, z čoho by sme sa mohli poučiť. Nemci sa dookola vracajú k svojmu podielu na holokauste a k zločinom, kotré spáchali. Nedištancujú sa od nich, chcú, aby sa tým zaoberali aj ďalšie generácie.
Ako by sa dalo to maľovanie hrubých čiar odstrániť?
Snažím sa o to v Divadle Aréna s inscenáciami Tiso, Husák, Komunizmus, Kapitál. Ale aj tak, že v mojej kancelárii visí dvadsať obrazov z čias socialistického realizmu. Hoci ma komunisti odsúdili na tri a pol roka väzenia, zavesil som si do kancelárie obrazy z tých časov, pretože ich namaľovali najlepší výtvarníci tej doby. Som proti tomu, aby sa tie diela likvidovali a hádzali do pivníc.
