Svetoznámy filmový umelec, herec, režisér, producent, ale predovšetkým scenárista Jean-Claude Carrière pricestoval do centra filmového festivalu Art Film Fest, do Trenčianskych Teplíc.
Spolupracovník režisérov svetových mien – Buñuela, Formana, Wajdu, Schlöndorffa, Malleho či Godarda si v sobotu prevezme cenu Zlatá kamera.
V Trenčianskych Tepliciach dnes Carrièra privítali riaditeľ festivalu Peter Nágel a viceprezident AFF Peter Hledík. Významná osobnosť svetovej kinematografie má dnes na programe Master class v rámci projektu Midpoint, v piatok sa stretne s novinármi a v sobotu si v rámci záverečného ceremoniálu Art Film Festu prevezme cenu Zlatá kamera.
Jean-Claude Carrière sa narodil 17. septembra 1931 vo Francúzsku. Kariéru začal ako spisovateľ. V 23 rokoch napísal prvý román, vďaka ktorému sa dostal k slávnemu francúzskemu režisérovi Jacquesovi Tatimu. A hoci bol ešte len študentom, otvorili sa mu dvere k ďalším slávnym osobnostiam filmu.
Začínal s krátkymi filmami ako scenárista a spolurežisér. Za jeden z nich v roku 1961 dokonca získal Oscara. „Producent za mnou prišiel a hovorí mi: „Získali sme Oscara!“ A ja som sa ho opýtal: „Čo je to Oscar?“ Ani som nevedel, čo je to za cenu,“ zaspomínal si Carrière.
Do dejín svetovej kinematografie ho však viac ako zlatá soška, zapísala spolupráca s legendou európskeho filmu, Luisom Buñuelom. Z ich dlhoročnej spolupráce vzišli „diamanty“ svetovej kinematografie.
Buñuel si Carrièra vybral v roku 1963, keď hľadal francúzskeho spoluscenáristu k snímke Denník komornej (Le Journal d’une femme de chamber). Stretol sa s viacerými spisovateľmi, ale hneď – na jednom jedinom obede si „zamiloval“ práve Carrièrove nápady. „A tak som odišiel pracovať do Španielska s jedným z najväčších režisérov všetkých čias a s mužom, ktorého dodnes hlboko obdivujem. To bol začiatok spolupráce, ktorá trvala skoro 20 rokov,“ povedal Carrière.
Spolu napísali deväť scenárov, šesť z nich sa premenilo na Buñuelove filmy.
V prvom spoločnom filme Denník komornej (1964) si Carrière dokonca zahral dedinského farára. Spolu pracovali a nakrútili aj filmy Kráska dňa (Belle de Jour 1967), Mliečna dráha (The Milky Way, 1969), Skrytý pôvab buržoázie (The Discreet Charm of the Bourgeoisie, 1972), Prízrak slobody (The Phantom of Liberty, 1974), Ten tajomný predmet túžby (That Obscure Object of Desire, 1977).
„Mali sme veľmi blízky vzťah. Často sme boli spolu na odľahlých miestach sami, bez našich žien, zhovárali sme sa po francúzsky, španielsky. Nik navôkol. Iba my dvaja. Pracovali sme spolu, jedli spolu, pili spolu, filozofovali spolu, až sme sa stali napokon posadnutí scenárom, ktorý sme práve písali. Vypočítal som, že sme spolu, len my dvaja, jedli viac ako dvetisíc ráz. A dovolím si tvrdiť, že je to viac, ako môžu povedať aj niektoré manželské páry,“ zaspomínal si Carrière.
„Na začiatku som bol nesmierne šťastný a očarený, že pracujem s takým veľkým majstrom, až som si zamiloval každý Buñuelov nápad a bol som ochotný vzdať sa vlastných vízií. Ale Buñuel chcel, aby som mu z času na čas povedal aj nie. Aby bola naša práca 100-percentná, museli sme sa stať rovnocennými partnermi, hoci on bol ten slávny,“ dodal.
„Myslím si, že práca scenáristu je vlastne práca štartéra filmového dobrodružstva. Scenárista je filmár. A musí pracovať v tesnej blízkosti režiséra. A tak to platí aj naopak. Keď som pracoval s Buñuelom, Pierrom Etaixom, Milošom Formanom, Louisom Mallem či Volkerom Schlöndorffom, režisér bol súčasne aj spoluscenáristom. A aj keď mi režisér povie, že on nie je scenáristom, potrebujem ho pri sebe. Mnoho spisovateľov zlyhá ako scenáristov, pretože si myslia, že písať film znamená len písať. Ale písať film znamená aj filmovať. Hoci len v mysli,“ vysvetlil svoje tajomstvo úspechu Carrière.
Priznal, že Jacques Tati ho naučil, ako pozorovať realitu okolo seba. „Odvtedy celý môj život chodím do kaviarní a cestujem metrom, pozorujem, počúvam a robím si poznámky, kreslím si skeče, snažím sa z každého dňa nájsť príbeh.“ Buñuel ho zase naučil využívať predstavivosť, zapájať fantáziu a nechať ulietať myseľ. Spojením oboch princípov sa stal výnimočným filmovým umelcom.
Carrière svoj podpis zanechal aj pod slávnou adaptáciou kultového diela českého spisovateľa Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia či na filme Cyrano de Bergerac, z ktorého sa stal medzinárodný hit.
V poslednej dobe spolupracoval aj s režisérom Michaelom Henekem na scenári k filmu Biela stuha, ktorý sa stal Európskym filmom roka 2009, vyhral v Cannes a bol nemeckým národným kandidátom na Oscara.
Na svojom konte má najcennejšie ocenenia vo svete filmu – Oscara, francúzsku cenu Cézar, britskú BAFTA či Zlatú palmu z Cannes.
