K Oscarovi, Zlatému glóbusu, trom Českým levom pribudne dnes Zdeňkovi Svěrákovi ocenenie Hercova misia. ,,Oscar je vyznamenanie, ktoré príde raz za život a náhodou. Nám sa to podarilo až na tretí raz. Oscarový film má vždy potenciál osloviť Eskimákov, indiánov, belochov aj černochov,“ hovorí scenárista, dramatik a herec.
Ako sa cíti umelec, keď príjma ocenenia?
Človek potrebuje pochvalu, už od detstva. Je viac ako trest. Ako žiak by som sa bol pre pochvalu pretrhol. Keď mi pani učiteľka povedala, napísal si to pekne, prečítaj to nahlas, bolo to pre mňa vyznamenanie, ktoré bolo vzpruhou k ďalším slohovým prácam. Aj preto hrám radšej divadlo.
Prečo?
Pretože tam herca divák chváli stále. V Divadle Járy Cimrmana hráme len komédie, tak je chvála smiech. Potlesk potvrdenie – dobre si to urobil. Je to neustále pohladenie.
Lákalo vás divadlo už ako študenta?
Začal som ako ochotník v študentskom súbore. Prijal ma režisér Ladislav Smoljak. Bol som však strašný trémista. Naštudovanú hru sme hrali dva razy. Viac nie. Bolo v tom 20 percent radosti a 80 percent hrôzy. A bol som rád, keď sa skončila. Utvrdil som sa, že zo mňa herec nikdy nebude, pretože ani hlas nemám poriadny. A prečo by som to robil, keď je v tom viac bolesti, ako radosti.
Čím ste hrôzu prekonali?
Založili sme Divadlo Járy Cimrmana – napadlo to Jiřího Šebánka, nie mňa. Umožnilo nám hrať predstavenie trebárs stokrát, dvestokrát za sebou. Z ochotníka sa pomaly stáva nebojácny človek, ktorý si na javisku užíva. Pribúda podiel radosti a ubúda hrôzy. Aj človek, ktorý nemá herecké školy – ak sú mu dopriate toľké reprízy, sa naraz stane profesionálom.
Pred kameru vás prvýkrát dostal Jiří Menzel vo filme Zločin v šantáne. Kde vás objavil?
Myslím, že v Divadle Járy Cimrmana. Aj ako scenáristov nás objavil Barrandov práve tam. Keď sme urobili hru Vražda v salonním kupé, ponúkol nám dramaturg Barrandova Sergej Machonin, či by sme ju neurobili ako film. Skúsili sme to, najskôr sa to nepodarilo.
Čo sa stalo?
Povedali nám, že takéto látky nie. Príbeh hry sa odohrával na prelome 19. a 20. storočia. Že máme napísať niečo súčasné. Napísali sme Jáchyme, hoď ho do stroje!, Marečku, podejte mi pero a potom s Menzelom Na samotě u lesa. To boli tri naše prvé pokusy.
Ako sa vám spolupracuje so synom Janom Svěrákom?
Keď nakrúcal Obecnú školu, svoj prvý celovečerný film, bol ako baránok. Šťastný, že má dobrý scenár a nakrútil ho tak, ako to stojí a leží. Postupne, ako získaval skúsenosti a zistil, že to vie, pritvrdil. Pri dvoch filmoch – Tmavomodrý svět a Vratné lahve – sa nakrúcala až desiata verzia.
Dokument Tatínek zachytáva vaše sklamanie z odmietnutia scenára Vratné lahve. Nepoznamenal konflikt osobné vzťahy?
Nie, jazva je niekedy pre telo dobrá. Je odolnejšia ako zdravé tkanivo. Šrám ostal, ale naše priateľstvo a dôveru to len upevnilo. Získal som dôveru, že mi nepustí zlú vec.
Jena Opoldusová
